HK Direct - test

IRÁN 2010 Text: J.Balala Foto: J.Balala, Honza Bahník, Pavel Zdobinský
V roku 2006 po vydarenom treku na Tapuouneoku (Nový Zéland) sme si spolu s Honzom Bahníkom sľúbili „že když tak bude jednou čas, tak spolu vyrazíme na něco dlhší“. Pôvodne sme blúznili niečo o Kamčatke, ale Honza nakoniec po návrate domov do Čiech zistil, že nič sa nezmenilo, a tak sa vrátil znova na Zéland, potom do Austrálie a nakoniec v roku 2009 konečne dorazil domov. To už som ja zase blúznil niečo o Kilimanjare, ale nakoniec sa ukázalo, že je to poriadne komerčný kopec, a tak Honza navrhol Irán a bolo rozhodnuté. V januári 2010 sme sa stretli na Chate pod Grúňom a začali dohadovať detaily. Zaujímavé je, že Čechov sa dalo dokopy hneď osem, zatiaľ čo zo Slovenska sme boli až dvaja (Andrea a ja), a to sme ešte netušili, že jeden z nás víza nedostane. Jednoducho Slovákov cestovať nebaví, veď aj na čo, máme tu toľko krásnych nákupných a zábavných centier. Skrátka kam by človek chodil. Už vybaviť víza bolo dobrodružstvo, ktoré malo tri pokračovania. Najprv sme požiadali, tak ako nám odporučili z Iránskej ambasády vo Viedni, cez internet. Stačilo vyplniť formulár a čakať na odpoveď. Po piatich týždňoch čakania sme to nevydržali a zavolali na ambasádu. Odpoveď bola jasná: „Buríková zamietnuté, Balala nevieme, je v štádiu riešenia, treba ešte čakať“. Po ďalšom týždni ideme na ambasádu osobne, a čo vybavíme: nič. V Iráne je sviatok nejakého svätého a ambasáda nerobí a nám sa už začína nebezpečne krátiť čas na možnosť stornovať letenku. A tak kontaktujem Rasťa Križana zo Slovenskej ambasády v Teheráne. Po jeho intervencii dostávam víza aspoň ja, Andrei definitívne zamietnu. Podobné problémy majú aj Česi, najmä ženská časť, ale nakoniec dostanú. Andrea ešte skúša vybavovať cez jednu Iránsku agentúru, ale tá ju akurát tak obtiahne o 60 Eur a viac sa neozve. A tak balím iba ja. 12.8.2010 odchádzam z Bratislavy smer Praha. Cesta prebehla hladko, akurát že som si sadol do vozňa prvej triedy, a keď som na to prišiel, vlak bol už tak plný, že sa nedalo prejsť. Za Brnom ma našla sprievodkyňa a za pohodlie kupé som si musel doplatiť 198 Kč. Večer sme ešte v Prahe riešili nákupy, a čakali ďalšieho člena výpravy, Pavla Z. Redukujem veci v batohu a u Honzu nechávam zimnú bundu a čajník. Batoh váži 21 kg.

9.10. stretávame sa všetci na letisku. Znova riešim otázku s expedičnými topánkami, zdajú sa mi byť príliš veľké. Keď sa ale pozriem čo majú na nohách ostatní, rozhodnem sa nechať ich v úschovni, odkiaľ ich vyzdvihne Radkin známy. Típek z úschovne mi ich síce radí zahodiť, ale keď mu poviem cenu, tak mu hneď spadne sánka, ale vzápätí dodá: „Aby si si na ne ešte nespomenul, až ti tam hore budú omŕzať nohy“. Odleteli sme bez topánok a podľa plánu, len colníci na letisku nechápali kam sme sa to vybrali na dovolenku, a v podstate nás rovno pochovali. Veď sa aj nechápavo pýtali: „Prečo?“. V lietadle som si spomenul, že u Honzu som nechal návleky, a to znamená, že budem musieť niekde zohnať nové. Moskva nás privítala zahalená do krásneho sivo-čierneho smogu. Na prípoj čakáme v bezcolnej zóne a chvíle čakania si krátime „míčem proti trudomyselnosti“, až kým niekoho nenapadne ísť kúpiť fľašu whisky. Idú dvaja vyslanci a predavač sa ich pýta: „Kam letíte?“ „Do Iránu“. „A o koľkej vám to letí?“ „O dve hodiny“. „A ste si istí, že to dovtedy vypijete?“ Celý rozhovor sa samozrejme odohral v ruštine. Borec mohol byť kľudný, stihli sme to v pohode a odleteli podľa plánu.

10.10. o 1:30 hodine miestneho času sme v Teheráne na letisku. Cez pasovú kontrolu sme prešli bez problémov, len Medveď ešte riešil víza priamo na letisku, lebo to, že ich dostal, sa dozvedel deň pred odletom a v Prahe to už nestihol. Nakoniec ich dostal na štrnásť dní. Meníme peniaze a okamžite sa stávame všetci milionári, pretože 100 Eur je viac ako milión Iránskych rialov. Ráno najmeme van, aby nás zaviezol do mesta. Teraz sa musím ospravedlniť všetkým čitateľom tohto článku, ale keďže som si neznačil miesta kadiaľ som sa pohyboval, nebudem udávať ich názvy. Dnes by som si už na ne len ťažko spomenul. Doviezli sme sa až do parku, kde sme mali dohodnuté stretnutie s ďalším členom výpravy, ktorý odišiel už štyri dni pred nami. Navyše hneď vedľa parku je obchod s mapami a tie sa zídu tiež, aj keď sú na nich názvy písané po rusky. Medzitým volám Rasťovi Križanovi, aby mi poradil, kde kúpim návleky. Poradí mi ulicu, a tak behám hore dole po nej a hľadám. Nakoniec sa mi to podarí, ale v tom smogu je to skutočný zážitok. Všade je neskutočný dopravný chaos, auta trúbia, predbiehajú sa, pomedzi ne jazdia motorky, a plná čiara alebo červená na semafore nemá žiaden význam. Prejsť cez prechod pre chodcov - to už je lotéria s vlastným životom. V parku sa dajú s nami do reči dve miestne študentky. Zisťujú čo sme zač, a prečo sme sem vôbec prišli. Nad našou odpoveďou, že Irán je pre nás exotická krajina, len nechápavo pokrútia hlavou. Jednoducho nechápu, čo sa nám zdá byť na Iráne exotické. Pre nás vyzerala exoticky aj skupinka žien, ktorá cvičila uprostred parku vedľa fontány aerobik, samozrejme všetky boli tak ako sa patrí zahalené. Mestskou dopravou sme sa zviezli na východné autobusové nástupište. Dokonca nás revízor či čo to vlastne bolo zviezol zadarmo. S našimi veľkými batohmi sme ako päsť na oko, takže po našom vystúpení na východnom nástupišti sa o nás hneď strhla slovná bitka o to, kto nás odvezie. Skrátka miestni hneď vycítili, že sme „love“. Asi po hodine dohadovania nastupujeme do starého mikrobusu mercedes. Borec tankuje a bez obáv si pri tom fajčí. Dokonca bez obáv naštartoval, hadicu od pumpy vytrhol a odišli sme. Už som len z diaľky videl, ako ju niekto zdvihol a dal tam, kam patrí. Cestou nám zastaví pri potravinách, kde dopĺňame zásoby, a potom nás už vezie na začiatok treku, ktorého názov si už samozrejme nepamätám. Ešte nám treba kúpiť benzín do varičov, len mapa zase klame - cestou nie je žiadna pumpa. Našťastie jeden miestny nám vycucne benzín z nádrže.

Konečne sme na začiatku treku. Keď už sa radujeme ako dobre dopadol deň, zrazu sa z malého domu objaví neznámy muž v uniforme a pozrime sa - aj tu majú ochranárov. A zrazu môžeme nakladať naše batohy späť do auta, lebo tento človek podplatiteľný nebol (na rozdiel od slovenských ochranárov). Odporučil nám ale Office dole v dedine, vraj tam si máme vybaviť povolenie. Lenže už je večer, kancelária zatvorená, a tak si hľadáme nocľah. Vonku nie je kde, kemp nemôžeme nájsť, a tak sa nakoniec ubytujeme za úplatok u dvoch miestnych na nejakom statku či čo to vlastne bolo. Tí nám sľúbia, že ráno nás zavedú do úplne inej dediny, kde sa vraj vybavujú povolenia. Dnešný deň sme štyrikrát nastupovali a vystupovali do mikrobusu. Totálne unavení sme si políhali, kde sa dalo a zaspali sme. Ešte nesmiem zabudnúť spomenúť miestne WC. Naozaj sa na nich ritka umýva a neutiera. Celkom pekný humus.

11.10. borci prišli presne podľa plánu. Dnes sa budeme viesť na korbe starého nákladiaku. V malej dedinke sa snažíme vybaviť víza, ale vedúci miestneho alpinistického spolku nám hovorí jasné „nie“, a chce nám nanútiť nejakého vodcu (s čím my nesúhlasíme), a tak volíme náhradý plán. Vedľajšiu dolinu, kde netreba povolenie. Vezieme sa cez sedlo vo výške 3000 m. n. m. a cesta je naozaj kľukatá a strmá. Miestny ide ako formula a my len dúfame, že má dobré brzdy, lebo nie som si istý, či by nás zastavili tie hlinené mantinely v zákrutách. Brzdy vydržali a my zastavujeme v miestnom lyžiarskom stredisku, odkiaľ sa dá lanovkou dostať až do výšky vyše 4000 metrov. Vraj je to jedno z najvyššie položených lyžiarskych stredísk na svete. Odtiaľ už vyrážame na trek dolinou smerom k Damavandu. Dolina je to krásna, svieti nám slnko. Asi po ôsmich kilometroch staviame tábor. Mňa ale začína triasť od zimy. Ledva skladám stan a zisťujeme, že dvaja sa v ňom nevyspia. Nechutí mi jesť. Aj keď veľa pijem, som zoslabnutý a veľa aj močím. V noci začne fúkať silný vietor, ktorý mi do stanu neustále fúka prach, neskôr začne snežiť. Zobudím sa až keď mám mokro v stane, a tak ho musím ísť do toho hnusného času ponapínať. Do rána už nespím.

12.10. Ráno mi je stále zle, nepomáha ani dobre sa naraňajkovať. Skúšam ísť ešte kúsok treku, ale nakoniec ma to definitívne položí. A tak Honza berie môj batoh a v jeho doprovode idem dole do lyžiarskeho strediska. Ledva kráčam a aj to najmenšie stúpanie je pre mňa Everest. Dýcham ako keby som bežal maratón. Dole v dedine sa pri nás zastaví miestny, či nejdeme do Teheránu a hneď sa ponúkne, že ma zvezie. A tak nastupujem za 38 USD. Ide síce na opačnú stranu, ale je mi to už jedno. Letí jak blázon, a keď sem tam vyletí na šotolinu vedľa cesty, lúčim sa so životom. Cesta je opäť strmá a kľukatá. Keď poviem „slow“, tak ešte pridá. V polovici cesty zrazu zastaví, a káže mi prestúpiť do iného auta, vraj je to jeho kamarát z Teheránu. Začínam sa lúčiť so životom a predstavujem si, ako ma okradnú a možno aj zabijú, ale borec len zinkasuje doláre a viac ho už nevidím. Môj nový taxikár ide síce pomalšie, ale to mi vôbec nevadí. Dokonca mu aj funguje tachometer, takže mu môžem ukázať, aby šiel pomalšie. Ešte že mi dali chalani knižku Česko-perzská konverzácia. Potrebujem isť na wc, ale tento problém sa zdá byť neriešiteľný, a tak zadržiavam. Volám do Pakistanu Rasťovi Križanovi, a ten ma spája so slovenským veľvyslanectvom. Ešte že ma borec zaviezol až pred bránu slovenského veľvyslanectva. Ani sa poriadne nezvítam a utekám na záchod, lebo močák už mám beznádejne plný. Dnes večer spím u Križanovcov.

13.10. Ráno mám mierne zvýšenú teplotu a tep 100 za minútu, čo je zlé. Celý deň ležím, len večer idem na ambasádu poslať domov mail, lebo z týchto končín sa dovolať domov je nemožné. Až neskoro večer sa so mnou skontaktuje Aďka. 14.10. Dnes sa nič mimoriadne nestalo, lebo som mal zase teplotu a ležal ako zdochlina. Len podvečer som bol v obchodíku, a večer som si pozrel Dobu ľadovú 2 v perzštine, skutočný zážitok. Podľahol som aj trudomyseľnosti a chcel som stornovať letenku, ale CKM má na letenke zlé telefónne číslo a Aďke som sa nedovolal, takže musím zostať. 15.10. Cítim sa trocha lepšie, a tak som sa vybral na kopec Tochal, ktorý je rovno nad Teheránom. Došiel som po tretiu medzistanicu lanovky, ale výšku nepoznám. Keďže Iránci majú voľno vo štvrtok a piatok, tak na kopci bol nátresk ako na Václavaku. Inak ma stále neposlúchajú nohy, mám ich slabé jak dvojdňové teľa. Dnes ma upozornili aj z T-mobilu, že som neplatič a ak ma zajtra odpoja, tak mám prúser, lebo budem mať problém kontaktovať Čechov.

16.10. Aj dnes som sa vybral na Tochal, pretože sa nám nepodarilo kontaktovať s Čechov. Chcel som sa odviezť lanovkou až na vrchol a aklimatizovať sa na výšku 4000 metrov. Už za dolnou stanicou lanovky si ma odchytil jeden Iránec menom Ali, a tak sa dozvedám zlú správu, lanovka premáva len cez Iránsky víkend štvrtok – piatok, a dnes je sobota. Z rozhovoru vysvitne, že Ali má dvoch bratov, ktorí emigrovali do Európy a sám by chcel zdrhnúť, ani sa mu nečudujem. Na prvej stanici sa lúčime a ja pokračujem ďalej. Ďalšia stanica je už poriadne ďaleko, až za hrebenom a nehrozí, že by som tam došiel. Chcem aspoň na hrebeň, ale tesne pod vrcholom stretnem Nemku z nemeckej ambasády. Tá ma upozorňuje, že hore sú tri policajné autá a kontrolujú doklady. Jedno už išlo predtým dole a ja som si myslel, že sú to ochranári. Boli, ale nie zveri, ale zákona. Mali naozaj uniformy ako naši ochranári. Kontrolovali, či sú miestne devy oblečené a upravené podľa predpisu, tak ako káže Ahmadžinezád. A tak to točím dole a najkratšou cestou schádzam. Cestou dole ešte fotím neznámeho scinka. Na barak som došiel o šestnástej a Čechov stále nikde.

17.10. Je nedeľa a najvyšší čas odisť smerom do dedinky Polour, kde má miestny Iránsky horolezecký zväz chatu. Rasťo mi ešte vybavuje taxikára, ktorý pracuje pre našu ambasádu. A tak poobede vyrážam smerom Polour. Samozrejme taxikár ma povozí kade sa len dá. Dokonca sme sa zaviezli asi o sto kilometrov ďalej a keď už sme našli správnu cestu, tak je na nej zápcha, lebo sa stala dopravná nehoda. Konečne sa ozvali Česi, lebo už som plánoval, že obídem Polour a pôjdem do prvého tábora vo výške 3000 m.n.m. Keď sa pohne kolóna vchádzame do tunela, ale akého! Všetko tam stojí, autá dymia a vetranie žiadne. Konečne som v Polour a hľadáme chatu, poradí nám jeden Nemec. Konečne som v cieli cesty a keďže tá mala nie 100 ale 200 km, taxikár si pýta raz toľko, ale mňa nemusí zaujímať to, že nepoznal cestu. Aj tak si myslím, že cestu poznal a vozil ma kade tade, len aby nabehal kilometre. Lenže chata je zamknutá, a tak tam bliakam ako o život, ale nikto ma nepočuje. Až po hodnej chvíli konečne vychádzajú Česi, a tak sa môžeme zvítať. Dozvedám sa že ochorela aj Radka, a tak sa museli rozdeliť na polovicu aj oni a nakoniec prejsť do doliny ktorú sme mali zakázanú. Stretli tam aj nejakých policajtov, ale našťastie boli v pohode a žiadne zatýkanie za porušenie predpisov sa nekonalo.

18.10. Ráno je krásne počasie a tak sa rozhodujeme isť ešte trocha aklimatizovať na 3200-metrový kopec hneď vedľa Damavandu. Už cestou do sedla sa ale zase začínajú ozývať moje zdravotné problémy. Do sedla vo výške 2500 ešte dôjdem, sedíme a fotíme Damavand, ktorý je bez oblakov a ukazuje sa nám v plnej kráse. Pokračujeme popod hrebeň strmým žľabom až do výšky 2900 m, ale tam ma definitívne položí na lopatky môj zlý zdravotný stav. Dole mi musia pomôcť zísť Honza s Pavlom. Večer hráme stolný tenis a skúšame liezť na umelej stene pod dohľadom najvyššieho Iránskeho duchovného, ktorý visí hneď vedľa steny. Je mi jasné, že pre mňa sa Irán skončil, rozhodnutie ťažké, ale volám Aďke, aby mi stornovala letenku. Na Damavand by to už určite pre mňa nemalo zmysel isť pre stále silnejúcu bolesť v hrudníku.

19.10. letenku sa podarilo stornovať a tak ráno vyrážam taxíkom smer Teherán. Spolu so mnou ide aj Radka a medveď. Ani Radka by pre chorobu nemohla na kopec, tak sa rozhodli spolu s medveďom pozrieť mestá a pamiatky, ktorých je v Iráne viac ako dosť. Taxikárovi v Teheráne ukazujem adresu ambasády. Síce hovorí, že pozná cestu, ale na každej križovatke sa pýta ostatných taxikárov, kadiaľ má ísť. Dokonca nemá problém na trojprúdovej ceste zaradiť spiatočku a otočiť sa. Po prehliadke mesta ma konečne dovezie pred ambasádu a za najazdené kilometre si samozrejme zapýta. Aj som mu nechcel dať, ale tento taxikár bol prefíkanejší a pre istotu zastavil rovno pri policajnej hliadke, tak mu radšej zaplatím, koľko pýtal.

Večer mi Rasťo objednáva taxikára pracujúceho pre ambasádu, ktorý ma dovezie až na letisko. Solídny taxikár mi nechal na seba pre istotu kontakt, keby som sa ešte niekedy do Iránu vrátil. Na letisku odovzdám batožinu a čakám na nástup do lietadla, lenže Rusi ma nechcú pustiť do lietadla, niečo sa im nezdá na mojej stornovanej letenke. Nakoniec sa do lietadla dostanem tridsať minút pred odletom. Let prebehol bez problémov a cesta vlakom z Prahy do Bratislavy tiež.

Moje prvé kroky doma viedli do ambulancie športového lekára. Výsledok vyšetrenia: s mojím srdcom vraj môžem ísť na Everest. Horšie to ale dopadne na pľúcnom oddelení. V Iráne sa mi naplno prejavila astma po tom, čo som si už z domu doniesol virózu a dorazil ma všadeprítomný prach z piesku. Musím sa priznať, že som si to celé predstavoval trocha inakšie, ale nakoniec to dopadlo úplne ináč. Čo už, aj toto patrí k expedíciam a ďalekým cestám. Na záver tohto, tuším aj celkom dlhého článku, mi nezostáva už nič iné len poďakovať všetkým tým, ktorí mi pomohli, či už pri organizovaní cesty, alebo priamo v Iráne, keď som ochorel. Moje veľké poďakovanie patrí: všetkým zamestnancom slovenskej ambasády v Teheráne, a hlavne rodine Rasťa Križana, Štefanovi Kuchárovi a celému teamu Alpha športu, bývalému starostovi obce Kotešová P. Eliašovi, Hele a Jirkovi Šulcovým, Janovi Bušfymu alias Warlovi Frištenskému a samozrejme mojej najdrahšej, Aďke.