Tatranská prvotina na Streleckej veži alebo "taká búročka by sa hodila"
Text: Pišta Dobrucký
Foto: Lucia Gašiaková, Pišta Dobrucký
|
|
|
Už dlhšie v Luckinej
mysli a snoch točil sa malý sen o vylezení cesty v Tatrách. Na skalkách
pomaly pomaličky zbierala skúsenosti. Vzhľadom k jej čoraz častejšiemu
mravčaniu prichodilo sa k výberu cesty. Schytala Ľavý pilierik,
starú cestu z roku 1951, III-IV. Pod nástup postupovala v dobrej
nálade, kamarát v teple prehlasil pamätnú vetu "taká malá búročka by sa
hodila".
So zmenšujúcou sa vzdialenosťou od úpätia steny zintenzívňovala sa žalúdočná nervozita, ktorá nakoniec gradovala
až k masívnemu chŕleniu natrávených zvyškov. Táto vnútorná očista zdvihla závoj obáv, čiastočne dehydrovala jej telo
i naznačila, že po úvodných útrapách to bude snáď už iba lepšie. A
veruže bolo! Nechcela veriť, že tak rýchlo prekonala úvodné lezecké
obtiaže a objavila sa zrazu pri prvom dvojslučkovom štande. Vygrcaná
tvár sa pomaly začala kdesi za očkami usmievať. Ďalej postupovala
pomaly, ale pripísať sa to dá štandmajstrovi, ktorý vždy pri výrobe
štandu tká kdejaké siete a trošku sa zdrží. No aspoň ten štand drží. O
klasifikácii v kľúčovom mieste dalo by sa ešte dlho polemizovať,
ale nepríjemnejšiu IV+ zrejme ešte neliezla. Zvlášť po tom, čo do
vysielačky hlásila, že moc nevládze a je hladná. O obtiažach svedčila
aj dvojica friendov, ktoré ktosi paranoidný zapichol už dávnejšie do
previsnutej špáry v rozostupe 1m. Nedalo sa do nich cvaknúť, nuž
vytiahla len jeden založený tricam, ktorý tam pred pár minútami
zanechal fučiaci parťák, pričom dve "erárne" tutovky odignoroval.
Previsnutým kútom sa sokolíkom šikovne dostala do položeného kúta, kde
už bolo všetko dobré.
|
|
   
|
|
Cesta jej ubiehala a na
nebíčku sa začali tvoriť malé chumáčiky. Adrenalín ešte zdvihol
nepríjemný škárokomín, ktorý jej schmatol batoh a nechcel ju pustiť. Z
cesty, po vzájomnej dohode, parťák odbočuje do ľahšieho terénu vľavo od
hlavného piliera. Ochladilo sa, i sivoti pribudlo. Dievča v oranžovej
prilbe sa zrazu ocitá 2 dĺžky pod vrcholom, parťák naťahuje
predposlednú, a vtom na čielko niečo kvaplo. Je to voda, či vtáčí moč?
Odpoveď prišla za 30 sekúnd v podobe výdatného lejaku s krúpami. Aby na
Streleckú vežu toto dievča nezabudlo, nebíčko zoslalo k zemi zopár
desiatok bleskov, ktoré trafili snáď všetky vrcholy navôkol, len nie
ten jej. Po klzkých trávach dolieza k parťákovi, ktorému po chrbte
steká voda až do priestorov centrálneho skladu kanónov. Je akýsi
roztrasený, nemá moc rád zimu v lete. Tratí sa jej z očí, mizne vpravo
niekam za roh a po 58 metroch kričí do vysielačky „Štand, zruš a lez".
Dodáva len „vypni si vysielačku". Moc ju zaujíma, či už je to tam
konečne vrchol a dostáva kladnú odpoveď. Páli hore strmými trávami a
šmykľavými policami, až istič nestačí doberať. Vrchol si dvojka ani
nestihla obzrieť. V lezečkách, prechcaní až na kosť a uzimení utekajú
dole chrbtom veže k plesám a zastavujú až pod Javorovým, kde sa parťák
urgentne potrebuje vyzuť. Navyše sa aj vyčasilo, a tak 20 minút
rozmotávajú pracne zauzlené lano. Prvá Luckina cesta sa končí ďaleko za
vrcholom Streleckej veže, v priestoroch Zbojníčky. S parťákom si
konečne podáva ruku, a vychutnáva blaženú únavu..
|
|
   
|
|
|
|
|
