Skialp - Veľký Kriváň 27.1.2013
Text a foto: Pišta Dobrucký
|
|
|
V
sobotu sa mi v práci, keď som zrovna nepracoval, zrodil nápad vstať v
nedeľu trošku skôr a stihnúť vlak zapäťšesť do Šútova(1). Šlapať sólo
na chatu pod Chlebom(2), Veľký Kriváň(3). Ten zjazdiť dole výrazným
žliabkom na dno Revaiovej doliny(4), ňou nastúpať pod Chleb(5) a cez
hrebeň pokračovať ďalej na Poludňový Grúň(6) a túru zakončiť na starom
dvore(7). Plán realizovateľný, trasa primeraná, všetko mohlo klapať, až
kým mi ešte v sobotu nezavolal Jé Bé. Nuž ale, s Jé Bé je vždy hrozná
otrava, tak som okamžite prikývol, ani už neviem, čo všetko som
odsúhlasil. Môj plán sa otriasol v základoch a rozpadol sa. Ráno mi Jé
Bé píše, že musí otcovať a že teda nemôže. Môj rozbitý plán sa opäť
stmelil, no postup jeho naplnenia sa trošku pozmenil.
Bod 1. zo
zapäťšesť bolo zapäť osem. Bod 2. a 3. sa nezmenili! Bod 5,6,7 sa
nekonal. Záver bodu 4 sa mení na "..žliabkom na ÚPLNÉ dno Révaiovej
doliny". Pri chate som si vychutnal óberúchvatný pohľad do priehľadnej
medzimračnej vrstvy. Po 25 minútach na chate sa začalo zhmlievať a aj
pofukovať. Nahodil som bundicu, cvakol cieľ a šróboval ďalej. Po
baletnom príchode na Kriváň - postupoval som kolmo k vetru, občas
smerom vzad a po hranách, čo v okoloidúcich isto vyvolalo úškrny a
zväčšený pocit sebavedomia. S boľavými tricepsami som sa konečne škeril
na vetrom bičovanom vrcholci, kde som si zbytočne každých 10 sekúnd
utieral sopel, ktorý nie a nie zmrznúť. Postupne prichádzali hrešiace
mátohy na lyžiach, ktoré sa otáčali a schádzali naspäť popri tyčkovom
značení. Očúraný, zahmnlený a na ľad vyfúkaný vrchol nápadne pripomínal
vrcholovky z Himalájí. Keďže takéto podmienky znášam dobre a
nastupuje eufória z nastávajúceho dobrodružstva, tak som vysedel dve
ľadové vajcia pri dvadsaťpäť minútovom čakaní na zlepšenie podmienok,
no nevylepšilo sa nič. Iba tie vajcia nabrali modrastú žilokresbu.
Odfotil som si ksicht, no neviem retušovať sople, takže foto nebude.
Hneď na to som vhupol do viazaní a poďho po ľadovom pancieri dole.
|
|    
|
|
Dostať sa mierne
severovýchodným smerom z vrcholu k nevýraznej plošine, to sa bezpochyby
podarilo. Lyže na pancieri držali výborne-lepšie ako prašan! Z plošiny
začína nevýrazný žliabok, ktorý bol mojim cieľom. Na fotke hore je to
nevýrazná zvislá linka kúsok naľavo od vyčnievajúceho smrečku. Vďaka
vynikajúcej hmle som ho bravúrne minul a zrejme volil smer viac vpravo.
Svah začal byť strmší a hlavne bez akýchkoľvek stôp. Skvelé -hmla
zmizla. Radoval som sa až 50metrov, keď hmlu vystriedali stromy a
hustli na môj vkus akosi viac. Takže zlepšenie bolo len ilúziou. Ako to
už vo filmoch býva-ocitol som sa na bode bez možnosti návratu. Strminou
by sa dalo aj vrátiť, len to sa človeku moc nechce, najmä keď si
zabudne doma kompas. Tak vzniká pojem „bez možnosti návratu". Po kolená
v prašane rozhodol som sa teda zostúpiť čo najnižšie, pričom som po
pravej strane zbadal malý potôčik, plaziaci sa dole dnom doliny. Bol
to zrejme Snilovský potok, o ktorom som doteraz ani nevedel. Pár
zošúchaniami a pár oblúkmi (pomer 10 ku 1) som sa dostal k nemu, načo
ma nový klokotavý kamarát doviedol k niečomu, čo bežne pod Veľkým
Kriváňom nebýva. Áno - presne, ku zvažnici. Ňou som sa svižne dostal ku
campu Trusalová, kde moje dobrodružstvo skončilo.
|
|
|
|
|
