HK Direct - test

Expedícia "SHINING" - Zbojnícka chata Text a foto: Pišta Dobrucký
Vo štvrtok 21.februára 2013 chalani naplánovali štvordňovú expedíciu s názvom Skialp Tatry 2013. Alebo s iným názvom. Všetko vyzerá dobre - počasie, partia aj peniaze. Existovali 2 varianty predpovede počasia-slovenská, česká a poľská. Dúfali sme v tú francúzsku. Jožko zažil prvý sled stresových udalostí hneď počas cesty Bratislava-Bytča. Po tradičných zápoleniach s bežnou realitou sa napokon do Bytče aj dopravil. Skoro ráno, o pol dvanástej na obed, som zistil, že máme vďaka nikdy nesklamúcemu kamarátovi ešte polhodinu čas, tak som sa aspoň stihol zbaliť, nakŕmiť kvietky a vyvetrať, aby mi nesplesnel byt. Druhý stresový moment nastal pri malom rozmare génia nášho vodiča, ktorý omylom odbočil na Turčianske Teplice. Jožko len zťažka tlmil erupcie a nukleárne reakcie v jeho ústach, a tak sa dačo i keď len minimum, dostalo i do uší vodičových. S boľavými bránicami sme sa v krátkej chvíli napojili na správny smer a pred treťou sme vystúpili v Smokovci v zložení Balala, Bušovský, Bezdeda a Béčkovú partiu som pokazil akurát ja so svojím Pé. Bleskovo sme sa obuli, hoši vyhádzali nepotrebné veci z auta do ruksakov a vydali sme sa šlapať. Bezdedovi sa zakrátko pokazili chodidlá-objavujúce otlaky si zapchal nálepkami až tesne pred úsekom doliny zvaným „Brána“. Vidiac utrpenie, hrdinsky (ja somár) som mu prebral jeho 17,24 kg batoh, lebo tie otlaky mu akosi nepasovali do lyžiarok a navyše som cítil energie za dvoch. Jožkove otlaky sa takisto nechceli dať zahanbiť a musel takisto bojovať so stopou, a ešte aj s psychikou. Pri balení sa bol triezvy, a tak s váhou ruksaku nemal moc problém. Ja som kvôli chýbajúcemu bedrovému pásu začal bojovať s tŕpnucimi a mrznúcimi rukami, a aj psychikou už asi po 100 metroch „vynášky". A to nás čakala dobrá trištvrte hodina. Všade bolo ticho a ani jedna lavínka nešla na prechádzku do doliny. Teplota padla za 3 hodiny z -5 v Smokovci na -15 na Zbojníčke. Úplne sa vyjasnilo. Mesiac vrhal tiene našich postáv na vŕzgajúci sneh tak výrazne, že som sa občas toho tieňa až preľakol. Naľahko odetý Fyshy sa nechal uniesť atmosférou a vytiahol fotoaparát.

Príchod na chatu bol prvým triumfom expedície. Vyčerpaní z najrôznejších dôvodov sme boli radi, že sme prišli. Všetko napovedalo krásnemu piatku. Ráno sme sa uistili v českej predpovedi. No už sme dúfali v tú poľskú. Z okna bolo výborne vidno hustejšiu hmlu, na ktorú sme síce nadávali (neskôr sme si ju ešte pochvaľovali), ale predsa sme dali aspoň pokus urvať sa do Generála. Keď sme ešte ani neboli Tam, rozhodli sme, že je zbytočné ísť ďalej, lebo orientácia bola ťažká, tak sme len vykopali sondu a potrénovali naše lavínové vyhľadávače. Najšikovnejší bol Jožko, ktorý po 6 a pol minútach najprv našiel chalanov a potom aj to, čo bolo treba. I keď morálne prvenstvo patrí Jančimu, keďže bol na mieste skôr. No neustále sa vyhýbal zasypanému prístroju a prejavil tak obrovského kamarátskeho ducha voči Jožovi. Otočili sme sa a šup ho smer chata. Samozrejme nám po 10 minútach zavialo stopy, a tak sme mohli začať hľadať každý ten svoj vlastný sever. Z Javorákov sa stával Prielom, zo západu juh a po hodine blúdenia v hmle, snežení a volaní na chatu, nech nám pošlú GPS súradnice chaty (ktoré aj tak mali vtedy pre nás nepoužiteľný formát) sme začali nášho Jožina odhovárať od myšlienky volať HZS (pozor, nemýliť s HZDS). Nakoniec sme našimi orlími zrakmi zbadali niečo ako tyčku a vľavo od nej aj rozcestník pri Sesterskom plese. Na chate sme neskôr zistili, že sme boli 200 metrov od chaty a takmer sme ju netrafili. Janči s Jožom sa zhodli, že taký kentus tam nezažili nikdy. Všetkým nám odľahlo a tak sme si popíjanie becherovky krátili spánkom a čumením z okna. Krátko po 22:00 sme takmer rozlúskli teóriu kvantovej gravitácie, ale tá nás vtiahla do našich postelí skôr ako sme stihli prísť na to podstatné. V útulnej protekčnej ubikácii sme ešte netušili, do akého kentusu sa zobudíme v sobotu ráno.

Od vchodu do chaty nebolo vidno ani stožiarik meteorologickej staničky s vykrývačom, čo je naľavo nad chatou. Dokonca v dohľade nebola ani prvá tyčka chodníka. Dokonalé mlieko. Za tieto 2 noci nám perinbaba nadelila, nech nežerem, 50cm nového snehu. Bezdeda „ukradol" cudzie palice, fotka pred odchodom a zamávať chalanom obetavo odhadzujúcim sneh spred chaty. Orientácia bola len o málo zložitejšia ako s hlavou v záchodovej mise, ale keďže sme tam neboli prvýkrát a sme skúsení harcovníci, ktorí si nemajú čo závidieť, tak sme ako slepé kurčatá trafili nad hang, aj dole k Bráne. Bezdeda ukážkovo obetoval koleno efektnému telemarkovému oblúku, ktorý však stál za to. Kto by povedal, že po takom snežení budú pod snehom skryté šutre. Maximálne traja zo štyroch. Rozrezané gate neveštili nič dobré, ale Ďuro je tvrdý chlop a našťastie bol schopný ďalšieho postupu. Od brány sme postupovali v čiastočne rozptýlenej hmle, kde už bolo vidno aj ďalej ako po 10m vzdialeného lyžiara, pekne už k Húpačkám. Nuž sme vpohode zišli k hrebienku a do Smokovca, kde sa naša expedícia aj skončila. Dúfame, že pešiaci, súčasne opúšťajúci chatu s nami -bez snežníc - nepoblúdili, nezapadli a nezmrzli. Minula sa Jožkova ploskačka s povestnou frndžalicou, padli 2 fľašky becherovky a v teórii o celkovom existovaní vesmíru sme sa opäť pohli o niečo ďalej. Len neviem, či dopredu, alebo dozadu. Závisí predsa na aktuálnom smere toku času, no nie?