Späť HK DIRECT BYTČA 

Arco 2014

Text: Braňo Šušlík, Pišta Dobrucký
Foto: Peter Zábojník, Pišta Dobrucký

Dva príbehy z jedneho výjazdu do Arca prostredníctom premiérových Braňa a Pištu...

Arco 2014 – zase jedna prvotina...
... vlastne za to všetko môže Bušowského syn Bruno. Pri oslave narodenia predsedovho syna v Závade vznikla myšlienka vyraziť na Veľkonočné sviatky do Arca.  Nápad jednoduchý, priamočiary, lákavý. Jeden z tých na hranici dokonalosti. Ani som dlho neváhal. Teda vlastne nie som si istý, či som vôbec zaváhal. Veď tam som ešte nebol...
V rámci maximálnej efektivity využitia sviatkov sme vyrazili v stredu večer troma autami. Koordinovať spoločný postup vozidiel po nočných dialniciach nemalo význam, tak sme to poňali viacmenej voľným štýlom. Pár dní pred odchodom som dostal nápad zobrať so sebou aj bicykel. A dobre som spravil. 15 minút pred odchodom som od Heni Vajdovej dostal pár užitočných rád, pozrel narýchlo nejaké foto a vpred! Únava si vyžiadala dve polhodinové prestávky na spanie, a keď sa dostavila tretia kríza, zrazu svitalo a vidiac okolo seba všetku tú parádu ma prebrala myšlienka: „Fúúú, tak to je sila. Tu je robotyyy“. A bolo, a kopec ešte zostalo.

Úvodný deň. Okolo ôsmej ráno vo štvrtok bol náš útočný tím kompletný a na plánovanej pozícii v Arcu – kemp ZOO. Ďalej sa diali už len samé očakávané veci. Pár uvítacích drinkov, postavenie stanov, vybalenie zásob (bolo vidieť, že najmä pitný režim sme nepodcenili), desiatové raňajky... a hijó na skaly. Ako úplnému arcovskému nováčikovi mi bolo úplne jedno kam pôjdeme. Takže deň prvý – Nago. Krátky presun do Naga, z parkoviska pár minút pod skalnú stenu a...   Ajajaj! Toľko ľudí som tam nečakal. A tak začala akcia: „Vybojuj si svoju cestu“. Štastie praje pripraveným a Vajcova zásada „musíš byť priebojný!“ sa osvedčila. Cesty často lezené, miestami ozaj šmykľavé. Často som radšej stúpal to, čo stup ani poriadne nebol, hlavne že sa to nelesklo. Pohodová rozliezačka od 4b do 5b. Snáď 10 nie veľmi dlhých ciest. Všeobecná spokojnosť!

Druhý deň – deň viacdĺžok. Pôvodný plán – vyraziť skoršie ráno nabral časový sklz hneď v úvode. V mojom prípade ešte o to viac, že sa pod Parete Zebrata presúvam na bajku.  Pohodový presun až v závere narušili čudné zvuky, ktoré som nevedel nikam zaradiť. Ani som nemohol, však som zatiaľ nikdy nepočul ten zvukový efekt, keď bejzdžamper otvára padák... Bajk som šupol medzi stromy a smelým krokom vykročil ku skalám. Krok bol smelý, ale chodník nesprávny. Ale zase nič hrozného. Trošku turistiky a prvý opravák ma priviedol pod pôvodne plánovanú stenu. To už predné expedičné voje mali čo-to v stene vybúchané. Šup-šup do rady na vybratú cestu (III - IV) a po pol hodke čakania naťahujem prvú dĺžku. Dvojice stúpajú stenou ako mravci, lenže pred nami je aj jedna trojica, čo spôsobuje spomalenie. V prvom štande sedíme pol hodinu ako drozdi.  Fúúú, to bude na dlho, veď pred nami je ešte 5 dĺžok. Dvojice sa posúvajú za sebou zo štandu do štandu ako húsatká, a tak mi neprišlo ako omyl, že v pol stene som sa cvakol do štandu vedľajšej pätkovej cesty. Veď tam boli aj tí predo mnou. Po pár momentoch sa do vedľajšieho borháku na štande cvaká nemecky hovoriaci dôchodca – frontman s logom Supermana na tričku. Nevychádzam z údivu! Úplne na drzovku, bez ohľadu na fakt, že do toho borháku som si išiel cvaknut istítko. Vajco ma spod steny tiež upozornil, že sme v zlej ceste, ale to už bolo jedno. Rozhodli sme sa počkať. Superman vyrazil vpred a paralelne s ním postupovala dalšia preddôchodcovská asinemecká dvojka. Neviem, či sa stavili o pivo, ale boli to arogantní smradi. Štand nebol zrovna pohodlný, tak som sa rozhodol vykročiť vpred. Jeden päťkový krok s ruksakom na hrbe dám. Dal... Neskôr moja spolulezkyňa predvádza v tomto mieste revolučnú techniku „kolenami na trenie“. Po pár metroch posielajú supermanovci zhora dávku kamenia. „Vedľa!“ Doliezam do predposledného štandu, ktorý opúšťa teta zo skupiny supermanovcov. Chvalabohu, kľud a pokoj! Po chvíli však prichádza ďalšia salva kameňov. Prežil som s jedným zásahom do predlaktia. Bolo skoro dobojované a nebolo sa už kam ponáhľať. Na štande sme sa podelili o radlera, a napriek drobnému výpadku „komunikačnej linky“ doliezame poslednú dĺžku. Super! Prvá ozajstná viacdĺžka! Cestou nazad popŕcha, ale len tak light. Stretávame jedného z nešťastníkov dňa. Bejzdžamper predvádza zvláštny „kruhový tanec“ okolo stromu, na krorom je jeho padák. Uvedomujem si, že to nebude na 5 minút roboty. Leda-tak s motorovkou, chlapče... :-) Vápencové bajkcesty vykonali svoje, moja Merida vyzerá ako po bajktripe v cementárni.
 
 
         


Deň tretí – víno a dážď. Ráno prší a dážď pokračuje celé dopoludnie. Ideálna príležitosť zredukovať zásoby vína. Vedúcemu sekcie varenia vína (Ondro) ide „robota“ fakt od ruky. Smädných krkov je dosť... Zase sme odhalili jednu z našich silných stránok :-). Poobede už neprší, ale skaly sú mokré... Dnes nelezieme, to je isté. Merida, dažďom vyumývaná, sa na mňa „smeje“... (žeby to bolo tým vínom?) Je to jasné... Poď moja, nebráň sa! Smer – hrad nad Arcom. Talianske značenie a môj zmysel pre orientáciu si však vyberajú daň. Cesta je stále horšia a horšia. Toto niečo nebude dobré... Nie, nie. Čelom vzad. Pár minút sa veziem dole kopcom (fuuu, toto som vyšlapal?) Náhle bol hrad zameraný na 11-tej hodine, cca o 20 výškových metrov nižšie. Ďalej to už bola hračka. Pekné výhľady z hradu na všetky sveta strany ma len utvrdzujú, koľko by tu bolo „roboty“ keby bolo času. Po večeri v miestnej pizzerii a návrate do kempu Vajco pocítil náhlu absenciu pohybovej aktivity a rozhodol sa pre nočný beh na hrad. Na počudovanie vačšiny sa Vajco nestratilo a po dvojitom dobití hradných výšin dobehlo nazad do kempu. (Na tomto mieste ma prepadla pochybnosť, či Vajco spáchalo túto aktivitu na konci dňa No.3 alebo No.4 Nič hrozné, dôležitejšie je, že sa to stalo.
Deň No.4 – Marciaga. Po dni odpočinku sme si to namierili do Marciagy. Tuším niečo viac ako 40km cesty, ale oplatilo sa. Návod, ako sa dostať ku skalám bol jednoduchý: od kostola tadiaľ, potom tam, prekrižovať golfové ihrisko a cez háj ku skalám. Kto by si bol pomyslel, že tam kostoly majú dva... Prvým odvážnym pokusom sme obišli dokolečka celý skalný masív. A boli sme späť na golfovom ihrisku. Jamka číslo 16 bola rozhodujúca. Vytvorením rojnicového útvaru s nepravidelnými rozostupmi sme postupovali územím golfistov a pozorne hľadali odbočku do hája. Netrvalo dlho, na horizonte sa objavila skupina golfistov. Zdalo sa, že stret je neodvratný. Vajco prejavil vodcovské schopnosti a vydal dva príkazy : „Rozptýliť!“ a „Priľby nasadiť!“ (v Plevníku sa slovo prilba píše s mäkkým ľ) K ozbrojenému stretu nakoniec nedošlo a odbočku sme po chvíli našli. Lezenica bola super, široká škála ciest, vybrať si mohol každý. Skala výborná, kompaktná, takmer nevyšmýkaná. Oblasť mi veľmi sedela, doporučujem. Pár kvapiek na konci dňa nám nemohlo pokaziť deň.
Piaty deň – koniec. Nič netrvá večne, v pondelok ráno trebalo zabaliť (a zaplatiť). Čakal som viac, ale nakoniec kemp vyšiel od štvrtku do pondelka len 44 éčiek/človiečik. Pohoda. Aby sme nebalili suché stany, ráno pre istotu popršalo. Polovica expedície smerovala rovno domov, tá druhá si dala ešte medzipristátie v rakúskom Peilsteine a využila lezením utorkový deň dovolenky.
Závery a doporučenia.  Akciu hodnotím vysoko pozitívne. Super partia, kopec zážitkov, nové miesta, nové skúsenosti... Lezenie na parádu, označil by som to lezením relaxačným. Nikto nelámal svoje lezecké výkonnostné hranice. Teda aspoň som pri tom nebol... Arco2014 napriek mnohým pozitívam však ukázalo isté (aj keď nelezecké) rezervy: ako sa zachovať pri kontakte s inými civilizáciami – napr. golfistami, ako vypnúť Hudínyho v ranných hodinách, a tiež ako súvisí naťahovanie nite s varením vína...

Priatelia, bolo mi potešením! Zase niekedy nabudúce!  Broňo
               




                         

O Arcu a jeho okolí som toho počul už dosť. Myslel som, že zostanem len pri čítaní článkov o ňom. Nedúfal som, že sa tam ocitneme už teraz, na Veľkú noc. 
 
Arco a jeho nekonečné skalné okolie je rajom pre každého, kto pričuchol k lanu. Pokiaľ neprší, nedá sa neliezť. Pokiaľ prší, nasleduje teambuilding a príjemné posedenie, či už v spoločenskej miestnosti v klubovom stane, alebo v niektorých z kaviarní, poprípade pizzérií navôkol. Jeden deň nám pršalo a tak sme sa naplno venovali zoceľovaniu partie.
Kolektív sa netrhal a takmer všade sme šli v tlupe. 
 
Deň prvý. Ako prvá nás prilákala oblasť Belveder pri mestečku Nago. Tu sa človeku zacnie za preplnenou Porúbkou, alebo víkendovým Súľovom. Prevažne ľahšie cesty do 5b sem lákajú rodičov s deťmi a cez nich sa občas k ceste treba pretlačiť, no všade panuje príjemná atmosféra a tak nátresk vôbec nevadí. Línie majú rajbasový charakter a kto nevie prežiť bez madiel, veľmi si bude pochvaľovať (pri odchode). Dievčatá obdivujú Vajcovu techniku. V cestách sa takmer prechádza. Po rozlezení sa trhá partia a OndroZuzkoVajcoLuckoPištoid smeruje do Corno di Bó. Kto neverí nech tam beží, 200m platňa v sklone 45-50° tam leží. Srandičky prejdú pol metra pod každým borhákom. Hlavne ak lezec nevyužíva pukliny, ale snaží sa ísť po "zrkadle". Prímorská atmosféra navodzuje euforické pocity i po dolezení. Zaujímavý kus skaly, oplatí sa prísť. Strechárčenie si tu natrénujete ako nikde inde.
 
Deň druhý-opäť pekne. Presúvame sa teda pod obrovskú stenu Monte Brento, z vrcholu ktorého skáču ľudské veverice vo svojich wingsuitoch. Zakrátko počuť sanitku, prilieta vrtuľník a spod steny niekoho nakladá do podvesu. Snáď je dotyčná veverica v poriadku (pochybujem). Spodná časť v obrovitom kotli je výrazný platňovitý útvar pripomínajúci chrbát zebry - Parete Zebrata. Ponúka možnosť absolútneho vybláznenia sa v podobe 3 až 7 dĺžkových ciest od 3+ po 7. Leziem s Luckou trojdĺžkovú Via del Mimosa za 5b. Najťažšie miesto preliezam s vlhkým zadkom a obávam sa čo Lucka. Spolulezkyňa so zježeným chrbtom a po pazúroch tento flek nakoniec zvláda a obaja si to potom užívame až do konca. V ceste Via Paralela 46 Broňo stojí na prvom štande. Potom s Ondrom  narýchlo vybehneme 5 dĺžkovú Giusy, 5b A0, z ktorej asi v 3 dĺžke bočíme do via Trento. Obchádzame tak maďarské lezkyne obsadzujúce štand. Lezenie nádherné, pohodové. Naše ženy nás čakajú pod stenou. Tu a tam presviští vzduchom kamienok. Jeden taký malý, veľkosti asi 3x3x4 štamprlíky rozkusal pri dopade Luckinu krásnu mikinku. Našťastie v tej chvíli mikina nebola na Lucke, ale na zemi kúsok vedľa. Inak by už mača asi nebolo kompletné. Kukám na Broňa. Stále stojí na prvom štande. Stojí tam aj keď odchádzame. A isto i pár minút po našom odchode. A stál by tam doteraz, keby sa dalo. To je tréning na Žeruchy, Ošarpance a iné lakocinky.

                   


Deň tretí. Prší. Partia sa zoceľuje a tmelí. Šmatle sa po mestečku za striedmej konzumácie alkoholických nápojov. Pamätný Ondrejov skok do brečtanu snáď ani v 90-ke nevymizne z našich šedivých hláv. Do večera sa ešte snažíme zvíťaziť nad zásobami nášho "streliva", ale nedarí sa nám to. Keby to bol ríbezľový Pereg, zvíťazili by sme možno už včera.
 
Deň štvrtý. Opäť je pekne. Ondro s Vajcom majú odlišné plány. Partia je ale partia, a tak sa necháme ukecať Hudínym na skalnú oblasť pri dedinke Marciaga. Oblasť je tvorená asi 500 metrov širokým pásom skál, s výškou do 30m. Vďaka výbornému popisu, ako pod skaly prísť, si nadbiehame viac do ľava, cez golfové ihrisko, ďalej triafame v spleti chodníčkov. Dostávame sa na hrebeň, ktorý nás vedie ponad skaly, schádzame na jej opačnej časti opäť na golfplac. Druhý pokus nás už púšťa direktom rovno pod sektor, kde sa už lezie. Braňo sa hecol a preliezol hneď na začiatok 6A. Cesty sú všakovaké od 3+ po 7, po rajbasoch, dierkach, veľmi ostrých úzkych kapsách, pomedzi hady a miesta, kde hady isto sú, no akurát teraz nie. Lezieme do sýta. Deň uzatvára Lucka, ktorá zlaňuje už v daždíku, ktorý nám pripomína, že v stanoch máme ešte nejaké strelivo. Lúčime sa s Marciagou a zakopávame o reštauráciu na brehu Lága. Výbornú pizzu a skvelé vínko pomaly strieda návrat do campu.
 
Nasledujúci deň sa naši vodiči hecnú a dopravujú nás domov. Ondro, Zuzka a Vajco sa zastavujú v Peilsteine. My si však cestu užívame až domov. Nebyť zmiznutia diaľničného lístku 10minút po jeho vyzdvihnutí, užívali by sme si ju i na úseku diaľnice Rovereto-Brenner. Na expertov sú tam pripravení a poprava sa nekoná. Nachvíľu sa z nás stali modliaci sa mnísi, ale ujo za okienkom situáciu takmer nerieši. Poďakovanie patrí Hoňovcom - naším Vodičom, ktorých výkony pri šoférovaní predčili všetky naše lezecké dohromady.
 
Bol to krásny života čas, ktorý dúfam o rok bude zas. Nie je nad to, ak s krásnou ženou lezieš v pevnej skale za pekného počasia, potiac pritom chutné víno, ktoré si pil so skvelými ľuďmi.
                     
                                    
 

c