Lomničák na dva pokusy...
Text: Braňo Šušlík
Foto: Braňo Šušlík, Martin Bugala
|
|
I.
Ako
nejeden z nás som tiež uveril, že v sobotu 7.3.2015 bude pekne a
vyrazili sme do Tatier. Aj bolo, priam neuveritelne. Pre ranné motanie
sa a raňajkovú prestávku za Ružomberkom sme dorazili do Lomnice až o
štvrť na deväť. Prekvapenie bolo značné, parkovisko takmer prázdne. V
pokladni 5 ľudí predo mnou.
Rozčarovaný z piatka, keď som zistil, že do Lomnického sedla vozia len
"lyžiarov", som si vypýtal 2 lístky skipasového typu - obchodný
názov "Jedna jazda" za 18 eurokorún. Pani ma korektne upozornila, že
to nás vyvezú len do sedla a nazad už nie. Ej, ale mi dala mocný argument.
Síce sa opýtala, či mám lyže (jasné že mám), ale nie že či ich mám
tu.
Na
Skalnatom sme počkali vari 10-15 min v rade na dvojsedačku, a to už nám
dozorca
vleku začal vysvetľovať, že hore vozia len lyžiarov. Použil som na
drzovku vetu, čo povedala dole panička v pokladni, priložil kartu k
turniketu a vypočujúc si
slová: "ale poslednýkrát!!!" sme sa viezli hore. Nech mi
lyžiari prepáčia, verím, že som zásadným spôsobom neobmedzil kapacitu
lanovky a
výrazne nepredĺžil čakaciu dobu.
Ohlasovaná
arktická zima za nekonala, a tak sme sa začali zdvíhať smer
Lomnická
kopa, a ďalej Lomničák. Stopy z piatka boli znateľné, sneh pomerne
tvrdý. K chybe došlo pred traverzom doprava k Emerecyho náreku (miesto
zaistené kramlami a reťazami). Veľká snehová platňa bez jedinej stopy.
Traverznúť to?
Podvedomie, lavinovka No.3 a staré stopy spôsobili, že sme sa zlákali
stopami a
pokračovali rovno hore. Teda skôr nechal zlákať, lebo Katka mala mačky
v
Tatrách prvýkrát na nohách. Tak naša dvojka stúpala ďalej rovno hore v
presvedčení, že to pôjde vyliezť aj tadiaľ.
Naviazal som
sa na lano a po chvíli nachádzam vľavo skobu. Cvakám do nej a
povzbudený stúpam ďalej. To bude dobré, dúfal som... Ale žľab bol stále
užší a možnosť niečo
založiť stále neprichádzala. Až v mieste, kde končil sneh... Zakladám
vklínenec,
po chvíli ďalší, ale zároveň si uvedomujem, že som sa natrepal no
neľahkého
terénu a vidina štandu je v nedohľadne. Tiež si uvedomujem, že pre moju
spolulezkyňu toto veru nebude. Nie nie, cúvam a postupne vyberám
istenia
zo skaly. Skúšam variant vľavo. Ten je síce trošku lepší, ale nie zas o
moc.
Zakladám frienda, po chvíli cvakám do plechovej skoby a kúsok nad ňou
normálny
nerezový nit. Neuveriteľné! Kde sa tu zobral? Neviem, ale ďakujem! Som
vari 50m
pod vrcholom. Zhora počut hlasy lanovkových návštevníkov Lomničáku.
Cvakám
odsedku, robím štand a začínam doberať Katku. Zázrak sa ale
nekonal, platím za chybu pri výbere cesty a za rozhodnutie neísť
klasickou
cestou. Lezú dvaja a tomu treba prispôsobiť obtiažnosť. Moja vina,
moja
vina...
Tak
nič, končíme v mieste šípky a spúšťame sa dole. Podmienky sa menia, mokrý
sneh sa lepí na mačky, zostup je značne pomalší ako výstup. Teoretickú
možnosť traverznúť to pod reťaze a pokračovať vo výstupe s ohľadom na
pokročilý čas zavrhujeme. Test traverzu snehovej dosky spravilo pod nami pár
freeriderov, čo to okolo obeda odtiaľ zlyžovali. Niečo po tretej sme späť
v Lomnickom sedle. Dnes to nevydalo. Ale nebo kvôli tomu nespadlo, Lomničák tam
bude zajtra.... Tak niekedy nabudúce, keby bolo trochu času, dáme reparát aj
s Plzňou na vrchole :)))
Na
záver si dovolím Katku pochváliť, držala sa statočne. O to viac, že to
bola jej prvotina tatranského typu. Po operácii kolena a pred pol
rokom ešte so sadrou na členku... Klobúk dole. Či skôr prilba dole
:)))
|
|
|
|
II.
V
piatok 20.3.2015 malo byť zas pekne... Aj bolo. Aj zatmenie slnka malo
byť. Aj to bolo. Po krátkej "porade" niekedy v strede týždňa sme
naplánovali reparát výstupu na Lomničak. Ponúkol som voľné miesto v
aute
Martinovi Bugalovi a ten sa chytil hneď. Takže k zostave: Katka,
Martin a ja.
Aby
sme sa vyhli nepríjemnostiam na dvojsedačke do sedla (... ale vozíme hore len
lyžiarov!!!) sme tento raz vzali so sebou aj lyže. V Lomnickom sedle sme
prezbrojili na lezeckú výstroj, lyže pichli do snehu vedľa ratráku, lyžiarky
zavesili na zábradlie... Po mojich skúsenostiach s televíznymi partiami som sa
miestnemu televíznemu štábu vyhol umným manévrom a už sme stúpali hore. Martin
chrochtal šťastím, že je opäť v Tatrách :) Faktom je, že výhľady kolom-dokol
brali dych. Mne teda okrem iného uberal dych aj sklon stúpania.
Pred
nami už stúpali chodníčkom v snehu dve partie. Naša dohoda bola, že pôjdeme
svojou cestou tesne popod hrebeň smer Lomnická kopa, a potom traverz pod
Emericyho nárek. Ešte pred traverzom sme cez sklíčko zo zváračskej
kukly skontrolovali zatmenie slnka a v rámci znižovania hmotnosti batohu
som sklíčko "posunul" freeriderom. Nech sa kuknú. Ej bolo že to
radosti!
Emericyho
nárek je časť výstupu zaistená kramlami a reťazami. Bolo to tam takmer bez
snehu, lano sme z ruksaku ani nevyťahovali. Ďalej k vrcholu to už bolo
pohodové, tvrdým snehom hore. Mačky si len tak priadli :) A
sme hore! Parádička. Podania rúk, kochanie sa výhľadmi, pár fotos...
Ale aj
smäd má svoju silu.. Hijoo na čapovanú Plzeň! Aaaach aké sklamanie, keď
mi čašník podával dve tretinkové fľašky so slovami, že pivo čapujú len
v lete.
Nevadí... (odkaz pre Lubika: v novembri sme ešte zachytili záver
leta).
Zostup
bol určite pomalší ako výstup. Naviac sa nad nami pár odvážlivcov rozhodlo zošúchať
sa z Lomničáku na lyžiach. Po prvej salve zmrznutého snehu spod ich lyží
som navrhol na chvíľku uhnúť zo žľabu, nech to chlapčiská zlyžujú. Trištvrte
hodiny sme tam stáli v tom miništande! Ja som taký somár! Nabudúce pošlem
hore pár "teplých" slov a neuhnem ani o meter. Ešte že sme aspoň na
slniečku. Pivko a kávička však spravili svoje, a tak som začal riešiť
najzložitejší problém dňa. Keďže jednou rukou sa človek drží skaly, zostane mu
len jedna na tú dôležitú činnosť. Nezdá sa to byť zložité, ale časť lezeckého
sedáku sa prekrýva práve so zipsom na gatiach. Uf, to bola úľava :)
Zvyšok
zostupu bol už bez problémov. V Lomnickom sedle sme sa preobuli do
lyžiarskeho a poďme dole. Lanovka už bola odstavená, celý svah bol náš. Aj po
celodennej lyžovačke bola zjazdovka super. To sa už nedalo povedať o
teréne medzi Skalnatým plesom a Štartom.
K
autu sme dorazili tuším okolo šiestej. Zisťujem, že zatiaľ čo Katka s Maťom
zlyžovali ako lyžiari, ja mám na sebe ešte stále lezecký sedák s
plápolajúcou odsedkou, hojdajúcou osmou a iným matrošom. Vždy pripravený!
Stručný
záver: Bol som spokojný. Takýchto piatkov by mohlo byť viac...
|
|
|
|
|