HK Direct - test

Ako som nepreliezol najextrémnejšiu cestu v Paštinej alebo Situácia v slovenskom zdavotníctve (z edície spomienok extrémneho climbera) Text: Jozef Balala, foto: Aďa Buríková Tohtoročný apríl bol výnimočne pekný a tak sa liezlo ako o život, a ináč tomu nebolo ani tento víkend. Pod skaly sme vybehli už v sobotu poobede do Paštinej, aby sme trocha potrénovali v miestnych špárach. Boli sme silné družstvo o sile dvoch borcov Frištenský a Pulec. Dnes sme sa zamerali na špáry. Na rozlez sme si dali klasiku: Sediaci býk 6-, a pokračujeme v špáre El paroháč 6+, potom skúšame aj El giablo 7 a s výkonmi sme spokojní, čo nám zatemní mozog a tak začíname blúzniť o prvovýstupe. Ešte že sme nenašli vhodnú špáru. Dôjdeme až pod Ozembuch, kde ma Friščo dve cesty: Neschopnosť myšlienku opustiť 7-, a Neschopnosť myšlienku udržať 8-. Prvú cestu dám hneď na prvý pokus. Druhú skúšame na udici a tiež pustí na prvý pokus. Deň sa končí a my ideme pomaly domov. Rušíme zajtrajšiu lezenicu na Kamenných vrátach a rozhodujeme sa, že aj nedeľu strávime v Paštinej. V nedeľu sa k nám pridávajú aj Aďa a Janči Hoffmann. Keďže máme v Paštinej viacero voľne neprelezených ciest, tak sami seba presviedčame, že dnes je ten správny deň niektoré pokoriť. Na rozlez si dávame Trnavskú cestu TT 5, a Bratislavskú 5+. No a po rozlezení nám už nič nebráni pustiť sa do špáry Abu, ktorej klasifikácia je zatiaľ neznáma.


Nástup je zatiaľ ešte špinavý ako v pralese, ale po jeho prekonaní už nasleduje krásna kolmá špára. Cvakám prvé tri borháky, ale štvrtý je akosi privysoko. Spolulezec, s ktorým som liezol prvovýstup ho dal jednoducho až za najťažšie miesto cesty. A dole pod mnou je taká nádherná skalná polica, ktorá už len čaká na svoj prvý členok. Dám pár temp a zrazu letím vzduchom. Našťastie istič ma chytá. To ma posmelí a tak dávam druhý pokus, lenže v kľúčovom kroku mi dochádzajú sily, a tak vyťahujem frenda. Zakladám a on drží. Z nepochopiteľných dôvodov kážem ističovi, aby ma pustil k poslednému borháku. V tej chvíli si neuvedomujem, že dĺžka A plus dĺžka B rovná sa dĺžka pádu C. Keď sa už chystám odsadnúť, zrazu počujem „ prásk“ a letím zase dole. Tento raz až na policu, ktorá sa ma predsa len dočkala. Rana do ľavého členka a mne sa hneď vracajú spomienky o desať rokov dozadu, keď som si zlomil členok v Súľove. Frištenský ma spúšťa dole. S pomocou Jančiho dokrivkám až dole, kde mi vlastnoručne vystrúha parádnu barlu. Akurát sa nesmiem šmyknúť, inak hrozí, že sa na ňu napichnem. Dole pomaly krivkám, stretnem rodinku, ktorá hneď vie, že som horolezec. Aďa ide popredu, aby mi mohla prísť autom oproti. Až do príchodu do BA som hrdina, ale večer už musím ísť na pohotovosť do Ružinovskej nemocnice. Nemocnica je to „krásna“, skoro ako tá v Žiline, ošarpané staré steny ako v dávno zatvorenej väznici, „milé“ sestričky, ktoré vás nevládzu ani pozdraviť. A to okolo mňa prešli tri, jedna štíhlejšia ako druhá. Súčet ich kíl musel byť tak okolo 350, ak nie viac, a tá posledná mala biele oblečenie špinavšie ako môj tatko montérky po týždni prerábok nášho bytu . Vo vyšetrovni sa ma pani doktorka pýta: „Čo ste robili?" „Spadol som." „Z akej výšky?" „Asi tak 4-5 metrov." Neuvedomil som si, že títo ľudia nevedia o lezení vôbec nič. Hneď ma dali ležať a začali mi vyšetrovať brucho a hlavu. Nie a nie im vysvetliť, že som si neudrel hlavu ( aj keď somár som poriadny), ani v bruchu nemôžem mať nič utrhnuté, lebo lano tlmí pády. Postupne ma skúmali tri. Potom ma poslali na prvé poschodie na röentgen. Kým som ho našiel, tak poschodie som si pozrel dvakrát. Samozrejme, že snímka sa nepodarila, ale to som sa dozvedel znova až v ošetrovni. Nakoniec musela ísť noha na týždeň do dlahy a potom sa uvidí. A tak ležím pred televízorom a počúvam správy. A čo nepočujem, nemenovaný pán ochranár v správach ukazuje celému Slovensku najväčšie nebezpečenstvo pre práve sa zobúdzajúce svište. Samozrejme, že nie je to nik iný ako skialpinisti. Teta z nejakého prírodovedného múzea tam dokonca ukazuje vypchatého svišťa, ktorému vraj hlavu rozbil hranou lyžiar. Ale odkiaľ to vedela tak dobre, to už neupresnila, zrejme jej to pred smrťou povedal svišť sám. A tak ležím a čakám, kedy budem mať nohu zdravú a budem môcť ísť nejakému tomu svišťovi aj ja „odrezať hlavu"...