Späť HK DIRECT BYTČA 

DOLOMITY - CIMA GRANDE - 100 rokov Dibonovej hrany
(alebo Návrat pod šťastnú trinástku)
 Z edície spomienky extrémneho climbera.

Text: J.Balala  Foto: L.Tamáši, V.Vríčan, J.Búšfy

Keď sme sem išli pred dvoma rokmi, tak mladý Kohúcik išiel liezť Šťastnú trinástku (cesta v Súľove, 4+). Keď potom na nástupe pod Cimou zbadal, že má osemnásť dĺžok, tak mu sánka nespadla na zem, ale rovno pod ňu.
Aj dnes idú s nami dvaja takpovediac „zelenáči“. Dva týždne pred odchodom testujeme svoje sily v Paštinej Závade. Popŕcha a zrazu sa nám pripomenie blesk, ktorý nám blysne hádam rovno nad hlavami a my si hneď spomíname na udalosti spred dvoch rokov na Cimách. Dúfam že to nebolo žiadne zlé znamenie.

Z pôvodnej zostavy 6 členov nám nakoniec dvaja odpadávajú. Janči Hoffmann sa rozhodol,  že zasponzoruje policajný zbor SR a na expedíciu mu už eurá nezostali. Ďalší člen, na ktorého veľké  auto sme sa  spoliehali, odpadá kvôli ruji. Jednoducho sa rozhodol, že ide tokať svojej partnerke. Skrátka október sa blíži. Zvyšní členovia výpravy sú: Sváťo Pulec (pokoriteľ Milešovky), Varel Frištenský (známy český polárnik), Laco Tamáši (roľník a pastier z Plevníka), Vašek Janáček (HK skorumpovaný Manín).
Tri týždne pred odchodom pestujem zvyky zúriaceho býka, lenže štyri dni pred odchodom sa z Maroka vracia moja láska a hneď je po nich. Deň pred odchodom si spomeniem, že nemám žiadne podporné prostriedky, a tak som rýchlo zabočil do lekárne. Lenže som si nemohol spomenúť na to, že chcem iontový nápoj. A tak som si pýtal len niečo, aby som bol bdelý a nechcelo sa mi spať. Jednoducho aby som fičal. Borec z lekárne mi jednoznačne odporučil SPEED 8. Neurostimulátor, vraj lepší je už iba kokaín.  Jeho švagor to berie na nočných a vôbec sa mu nechce spať. Tak áno, čo potom berú takí olympionici...

                                    
           Tre Cime z parkoviska      Pohľad na Cimy (vpravo) z Misuriny    Cinque Torre-Torre Grande                   Cinque Torre
29.8.
Sobota. vyrážame z BA presne podľa plánu časového aj búrkového. Blýska sa a leje ako z krhly. Hneď na úvod zabúdame odbočiť na Viedeň a valíme na Budapešť. Otočíme to až na colnici. Nejdeme tradičnou cestou po diaľnici A2, ale skúšame kratšiu cestu po diaľnici S6. Ďalšie problémy máme v mestečku Jugenburg. Po tom čo sme do neho nechtiac zbehli z diaľnice, dali sme si okružnú jazdu mestom, a keď sme si už mysleli, že sme sa z mesta vymotali, zrazu zisťujeme, že sme znova prekročili štyridsiatu rovnobežku a nasledovala druhá okružná jazda mestom.

Úmyselne nepijem,  aby som sa dehydroval, pretože chcem mať v 3000 m.n.m. pocit ako v 8000. Tak to podľa mňa robia aj niektorí horolezci a potom sa chvália, aké osemtisícovky vyliezli. Prší a prší, cesta ubieha, až tu zrazu vidíme nám dobre známy kemp v Misurine. Áno, cesta to bola skoro kratšia, bola to takzvaná zdĺhavejšia skratka. Rozkladáme modrý baldachýn a večeriame. Znova začne popŕchať, ale keď prestane, ukážu sa aj Cimy. Tentokrát sme ale všetci pripravení, a tak sánka nikomu nepadá. Po obhliadke obchodíkov so suvenírmi dáme ešte fľašu unikátneho vína z oblasti Nitry a môžeme ísť spať.

30.8.
Ráno sme si zdriemli a vstali o 6:30. Dnes sa nebolo kam ponáhľať, lebo sme sa išli rozliezť na Cinque Torre.  Lenže už v aute mi je akosi čudne od žalúdka a kým dôjdeme na parkovisko pod veže, tak už mi je celkom "na blytí". Ešte že Vašek má šofokolu. Po pár kvalitných odgrgnutiach sa mi celkom uľaví.  Hľadáme cesty zo severnej strany na Torre Grande. Jedna je hladká platňa bez možnosti založenia a druhá akýsi vlhký komín. Ako náhradu volíme Torre Romana zo severu. Keď Laco a Vašek vidia ako sa trápim v obrovskom komíne, radšej idú na vežu Torre Lusy. Prvú dĺžku dám. V druhej Varel odbočí  z komína do platne ktorá je vynitovaná, lebo komín sa mu zdá byť neodistiteľný. Lenže to už sa ja zase cítim ako mladé teľa a je mi zase na blití. Vidieť, že história sa opakuje, viď naša akcia spred dvoch rokov, keď sme museli zlaniť  pre rovnaké problémy. Druhá dvojka našťastie cestu vylezie, a tak má naša expedícia prvý skalp. Cestou späť do Misurini sa mi zdá, že idem zomrieť, a tak si hneď kupujem kolu, tentoraz originál. V kempe jem hlavne špagety a cesnak. Dúfam, že ma prečistia a zajtra spolu s Varlom prekročíme naše horizonty.
                                     
     Vzdušný zlaňák na      Mt. Formin – stolová hora zo zubom        Dibonova hrana je ľavá hrana         Tu je to približne nakreslené
    Cinque Torre (Vašek)                                                          na prostrednej Cime

31.8.
Tak áno, dnes máme akože deň D. Vstávame presne podľa plánu o 3:30, a dokonca aj odchádzame presne o 4:00. Lenže už pri odchode z kempu narážame na prvý problém, závora je zamknutá. Zdá sa mi, že sa mi to iba sníva. Jediné, čo nás hneď napadne, je použiť hrubú silu, a tak s Lacom lomcujeme  závorou a snažíme sa povyhýbať kolíky. Varel uteká pre nejaké kladivo, či čo. Ešte že som zazvonil na zvonček pri vstupnej búde. Asi po 10 min. prišla teta kempárka a začala nám nadávať po Taliansky. Ešte že sme jej nerozumeli ani slovo. S malým zdržaním dorážame na parkovisko pod Cimami. Cestou pod nástup absolvuje Vašek stolicu, jednu z mnohých, ktoré nás dnes ešte len čakajú.

Trocha blúdime v tme, lebo prejdeme traverz na hrebeň, ktorý sa tiahne napravo od veží, ale nakoniec dorážame pod nástup, ktorý značkujeme v poradí Laco, Varel, Pulec. Za chvíľu je pod nástupom aj nemecká dvojka, s ktorou sa dohadujeme, že ideme liezť prví.  Nemci sú tolerantní a hlavne asi ozajstní alpinisti. Nepredbiehajú sa pri lezení a čakajú na každom štande, kým prvá dvojka odlezie. Lenže v polovici cesty sa mení situácia, dobieha nás nejaký debilný taliansky vodca aj so svojim mantavým klientom, a čože by on kráľ Cím čakal, keď sa môže cvaknúť do nášho štandu, na ktorom ešte nachádzame slučky spred dvoch rokov, ktoré sme tam v búrke nechali. Samozrejme klasika, štandy sú zo starých hrdzavých skôb kadejako poohýbaných. Degeš nečaká a cvaká sa do nich. Tak si vravíme, pustíme ho, aspoň uvidíme kadiaľ máme liezť. Lenže to je chyba lebo nás dobieha ďalšia Talianska dvojka. Tento raz bulo, ktorý pre istotu ešte aj pri lezení bez obáv kríži laná. A samozrejme za sebou ťahá nejakú mantáčku. Púšťame aj ich, „správnych alpinistov“, ako bonus a poďakovanie po nás ešte pustia pár kameňov. Na toto jednoducho nemám morál. Vzápätí nás dobieha Toník a Šárka. Tomu by som dal už hádam aj po papuli, ale Varel ma  krotí.  Necháme ísť aj ich. Lenže neustálym púšťaním strácame skoro dve hodiny a keď sa nám ešte aj zasekne lano a stratíme ďalšiu pol hodinu po ktorej navyše  musím doplniť cukor lebo mi začína byť biedne, je nám jasné, že dnes nám to vydá zas len na tzv. Ringband (skalný prstenec asi 100 m. pod vrcholom).

Doliezame naň asi o 16:00, a to už je neskoro, ak nechceme bivakovať hore,čo samozrejme nechce nikto, lebo na bivak vôbec nie sme pripravení. Po Ringbande traverzujeme k normálke kde nachádzame zlaňák. To už ale začínam mať kŕče v bruchu, a tak začínam značkovať, lenže ma vyrušia Nemci a tak zadržím. Na zlaňák púšťame najprv neznámu taliansku dvojku, aby nám ukázala cestu dole a oni nám ju samozrejme ukážu zle, lebo po prvom zlaňení začnú robiť traverz a my sa musíme samozrejme po nich opičiť. Našťastie chalanov už nasmerujeme priamo dole. Po troch zlaňákoch značkuje cestu zase Vašek a vzápätí aj ja, ale bezúspešne. Zato sa mi zdá, že mi brucho roztrhne jak žabe. Celkovo sme zlanili sedem dĺžok a poslednú už s čelovkami po tme zliezli. Hlavne tá moja svietila jak svätojánska muška. Nasleduje už len zostup nekonečnou suťou a cesta k autu, ktorú mi spríjemňuje moje brucho. V kempe vyskakujem z auta jak výsadkár a hneď bežím do odkladárne stolíc, ale stolárske dielo sa nepodarí ani tam. Dnes mal Vašek narodeniny, 21, a tak mu z posledných síl gratulujeme, čosi vypijeme, zjeme a o 23:00 ideme spať.
                                      
    Laco a Vašek na Cima Grande          Pohľad na Cimu Picolo          ...toto nie je namaľovaný obraz,           Západná a Veľká Cima
   na Ringband, smer zostupovka               z Cimy Grande          ale pohľad z Cimy na JV ku chate Auronzo  na druhý deň poobede

1.9.

A máme tu sviatok našej skazenej ústavy. Ráno spíme do pol ôsmej. Po raňajkách začíname vykonávať hygienické zlozvyky a triedime matroš. Oskar svieti a chasni idú pozrieť Cimi dole z parkoviska. Skoro to mohol byť nudný deň keby niekto nerozhodol, že ideme liezť na stenu, ktorá sa týči rovno nad kempom. Cesta pod ňu mala začať pri hoteli Dolomity. Hovoril som, poďme direkt, ale väčšina rozhodla isť až na koniec Misurini a cez miestny statok hore na hrebeň. Cesta samá serpentína a až tesne pod vrcholom hrebeňa sme zabočili doprava a ďalej išli popod hrebeň. Cesta úžasná, po nádhernom a hlavne strmom suťovisku. Došli sme až ku krásnej skalnej veži Gulia Edmondo de Amicis, ale tam chodník skončil a tak sme sa mohli otočiť. No čo už, spravili sme si aspoň peknú turistiku s plnou poľnou a Vašek označkoval chodník. Cestou späť hľadám popod kamene kadejakú  chrobač. Samozrejme, že hotel Dolomity bol rovno nad kempom a cesta pod stenu direkt hore lesom. Ešte musím spomenúť obchod so suvenírmi, ktorý by sa páčil určite aj našim náckom. Dajú sa v ňom kúpiť rôzne spomienkové predmety s nacistickými symbolmi.  Dokonca aj portréty Duceho. Aj rozmýšľame, že by sme doniesli nejaký pekný darček vodcovi Slovenskej pospolitosti Marianovi K. No a ďalší deň je za nami.

2.9.

Ráno vstávame o 5:30 presne podľa predpisu, spravíme rannú očistu a vyrážame smer Hexenstein 2447 m. Cesta je v južnej hrane, a je to stará klasika. Má dvesto metrov a je trocha vyšmýkaná, ale dala sa liezť. Už cestou pod nástup nás prekvapili svište, ktoré mali očividný strach z aut aj ľudí, asi preto sa vyhrievali na kameňoch rovno pri parkovisku. Naši ochranári by sem mali prísť na exkurziu.  Dnes spravil značku pod nástupom iba Varel. Dĺžky sme ťahali po dvoch, a nebyť zase dvoch talianských debilov, ktorí nám zase doliezali na štandy a predbiehali sa, tak to mohlo byť celkom kľudné lezenie. Najradšej mám hrdinov, ktorí lezú 25 krát tú istú cestu a strúhajú ťažkú formu. V predposlednej dĺžke sa nám zrazu nad hlavami  zjavil waserfall, a to nás donútilo urobiť rýchlostný rekord v lezení. Našťastie nás len postrašil. Na vrchole sa nachádzala pevnosť z prvej svetovej vojny a bolo čo obzerať, asi preto nám trval zostup dlhšie ako výstup. Hlavne chodby v skale, na konci ktorých boli strieľne, boli naozaj unikátne.

Ďalším našim dnešným cieľom bolo pozrieť počasie v internet cafe v Cortine. Ešte predtým si dávame v miestnej pizzerii pizzu. Tak áno, to je naozaj pizza a nie ako tie pagáče čo robia u nás. Varel hneď predviedol, že sme burani z východného bloku a po jedle si utrel ústa do rukáva, lebo v papierovom sáčku kde bol príbor ho nenapadlo pozrieť servítku. Starý net je už zrušený, ale našťastie podarilo sa nájsť druhý. Lenže je siesta, a tak chalani idú pozrieť do mesta a ja sedím a odpočívam totálne dehydrovaný  pri Dibonovej soche. Skúšam zahliadnuť peknú Talianku, ale ani za hodinu sa mi to nepodarí. To sa nemôže u nás stať, aby človek nevidel peknú babu, keď sedí niekde v meste na námestí. Veď u nás sa nestačím obzerať. Neskoro poobede začalo popŕchať. Pozreli sme asi desať predpovedí. Každá bola iná, a jedna lepšia ako druhá. Cestou do Misurini vidíme český autobus, tak dúfame, že zabočí do kempu a bude plný Češiek. Ale nič. Tak sme dnes spolu s Varlom dosiahli náš prvý Dolomitický vrchol, rozdrbal som si prsty na pravej ruke, a pri dezinfekcii rán Vaškovým peroxidom som si ešte aj vybielil kožu. Cimi sa podvečer stratili v oblakoch a stále ešte neprší. A po dnešnom večeri už aj Laco vie, čo je to chockolate waserfall, musel dokonca umývať záchod.



                                       
      Hexenstein a cesta na vrchol              Niekde uzprostred v ceste            Passo di Falzarego, Averau,         Hexenstein – na vrchole
                                                           na Hexenstein                    pohľad z vrcholu Hexensteinu

3.9.
Noc sa mi zdá akási dlhá, je mi stále teplejšie a začínam pokašliavať. Vyzliekam sa a nakoniec už ležím  v spacáku, len v trencloch a nátelníku. Jednoducho ma začínajú zalievať smrteľné poty. Asi okolo 2:30 ráno počujem nadávať Frištenského. O pár minút mi treba isť na wc a čo nevidím, predsieň v našom stane sa zmenila na Benátky. Ešte že som si nechal batoh ležať na zemi aj s otvoreným vrchlíkom, takže mám všetky veci mokré. Našťastie chasni mali „rozumu viac“ a svoje batohy naukladali na môj, takže aspoň im ostali veci suché. Po záchrane čoho sa ešte dá si líhame spať. Šťastie, že spálne sú suché. Až ráno vidíme, že stan sme mali postavený rovno vo výmole, cez ktorý tečie voda keď moc prší, a túto noc fakt moc pršalo. Ráno kontrolujeme počasie, a keďže má pršať až do soboty, začíname byť trudomyselní a rozhodujeme sa ísť domov. Rozmýšľame síce o zastávke v Hollentali, ale len čo sme tam dorazili a pozreli počasie na nete, sadáme späť do auta a rýchlo domov. Inak cesta autom domov prebiehala bez problémov, až na to, že v aute bolo neznesiteľné horko, pretože naše telesné schránky sa medzičasom aklimatizovali na chlad.


Ani neviem čo napísať na záver. Čo sa týka dosiahnutých vrcholov, tak akcia to bola úspešnejšia ako pred dvoma rokmi. Na druhej strane hlavný cieľ splnený nebol, aj keď zase smelo môžem napísať: nie našou vinou. Odteraz sú horskí vodcovia v mojich očiach obyčajní bulovia, ktorí s alpinizmom nemajú nič spoločné a blbosťami, ktoré robia (a ohrozujú tým druhých, aj svojich klientov), sa neodlišujú od bežných ceprov. No a čo sa týka Šárky a toho jej bula, tak o tých ešte určite budeme čítať na hzs.sk, lebo tí sa vybrali do Arca: "lebo tam určite búrky nebudú"...

VYSVETLIVKY:
Zúriaci býk- skutočná postava. Boxer, ktorý pred zápasom sexuálne abstinoval, aby podal lepšie výkony
Bulo- psychicky aj mentálne narušený človek, ktorý nerozmýšľa nad dôsledkami svojich skutkov, napr. horský vodca
Horský vodca=BULO= Človek ktorý si o sebe myslí, že je najväčším odborníkom na hory („kráľ hôr")

 
c