Späť	HK DIRECT BYTČA

Vysoké Tatry - Batizovský štít (Dni japonskej kultúry 28.8. – 1.9. 2008) Text: Jozef Balala, fotografie: Vlado Vričan (Láďo) Táto zahorizontálna lezecká expedícia bola odsúdená na problémy už v utorok 26.8., keď som neuvážene ráno rozhodol o tom, že idem behať. Zabudol som, že naposledy som behal pred desiatimi rokmi. Ešte dnes mám svalovicu. Druhý neuvážený krok som urobil večer, keď som sa vybral liezť na umelú stenu. Aj v rukách mám ešte dnes svalovicu a kŕče. A Janko už vyše mesiaca neliezol.. A tak sme boli na tento víkend "špičkovo" pripravení - prežiť ďalšie fiasko, alebo nie ? 28.8. 2008 Ráno sme vyrazili presne na čas o 06:00. Do Hágov sme došli o 10:00 a bez problémov našli ubytko. Na internetových stránkach to vyzeralo dosť dobre. Inak to bolo celé v socialistickom štýle, návrat asi tak do roku 1983. Ale sprchu a kuchynku tu máme a ešte aj televízor Tesla Color Oravan. Kým sme sa ubytovali bol obed a tak sme si dnes vybrali blízky cieľ Stenu pod skokom, kde sme chceli zložiť reparát po minulom fiasku. Cestu sme vybrali stredom trojuholníka 7-. Pod stenu sme došli rýchlo aj keď Janko mal zrýchlený dych aj tep. Navešali sme na seba rekvizity a Jano začal ťahať prvú dĺžku. Naozaj pekné plátnové lezenie. Horšia už bola druhá dĺžka za 7 mínus. Začínala previsom a vyhorel som v ňom ako fakľa. Jednoducho som to neprerazil, ešte mi aj vypadla z ruky skoba, naštastie sme ju dole našli. Museli sme potupne zlaniť. Celý čas nám nad hlavami visel waserfall. Čo bola príčina neúspechu? Na to sme prišli až doma. Zabudli sme imidžovú expresku bez nej to fakt nejde. Cestou späť sme zistili, že Štrbské pleso sa už premenilo definitívne na lunapark pre ceprov a dôchodcov. V potravinách sme nakúpili dopingové víno a hurá späť do bytu v socialistickom štýle. Pozitívom dnešného dňa je to, že som si nič nezabudol. Dokonca som si vzal veci, ktoré nikdy nenosím napr.: malá a veľká lyžica, vidlička. Zase som si nevzal mydlo a šampón, ale to sú detaily. No, a už len dopiť fľašu a môžeme ísť spať. Prvé fiasko máme za sebou. 29.8. 2008 Po noci plnej fantazmagorických snov na manželskej posteli nasledoval nekompromisný budíček. Ale spalo sa mi dobre, ani vstávať sa mi nechcelo. V Starom Smokovci sme chceli využiť služby pozemnej lanovky a ušetriť nohy ale keď sme videli cenu 180,- Sk tak sme si to rýchlo rozmysleli. A tak sme šlapali. Pod nástup na Streleckú vežu sme došli o 10:00 a dokonca sa na nás usmievalo aj slnko, ale nie na dlho. Po navešaní rekvizít som nastúpil do prvej dĺžky. Ešteže som ráno vyhodil skoby z batoha. „Vôbec som ich nepotreboval.“ V platniach sa moc s frendami istiť nedalo. Lenže to už oblaky stmavli a aj nebezpečne klesli dole. A tak ma Jano radšej otočil a zavelil zlaniť. Na výber som mal dva zlaňáky. Voľný, asi tak jednotonový blok alebo pevný minihrôtik. Vybral som si hrôtik, našťastie šlingňa sa za ním udržala. Ešte sme chvíľu meditovali na nástupe. Aj slnko vyšlo a spoza veže dvaja Česi, ktorí ani nástup netrafili (ale hlavne, že zlanili zo starej skoby). Skrátka Česi. Nebudú predsa míňať nové. Veď sú drahé. Cestou dole som sa aspoň kŕmil čučoriedkami a rozmýšľal nad tým, prečo som sa nenarodil ako medveď. Mohol som sa pekne kŕmiť čučoriedkami a ešte by ma aj všetci chránili. Pod "Veverkáčom" sme stretli Paľa Š. tak sme pokecali. Preberali sme tradičné témy ako napr.: práca, baby a tak. A tak sme si dnes na Streleckej veži sviatok SNP neuctili a zažili sme druhé fiasko. Dnes už nám ostáva len vypiť to dopingové víno. Dobré je, že sme tu dvaja experti na japonskú kultúru. A tak je po dobrom jedle, odporúčané grgať. 30.8. 2008 A je to tu. 03:00 ráno a my vstávame. Janko hneď absolvoval ranný rituál pozdravu bohov. A bol pozitívny. Ja som ho na wc nasledoval po raňajkách, ale nič. Tak si vravím: „to bude určite nejaké zlé znamenie.“ Odišli sme podľa plánu o štvrtej. Ďalšie zlé znamenie bolo, že v noci pršalo. Na chodníku v lese objavujeme exkrement. Skúmame, či patrí koňovi alebo medveďovi, a či sa z neho parí. Analýza ale nedokázala nič. Na lúke pod lesom sa rozhodujeme počkať prvé slnko. Je nám celkom frišno. Najmä mne, lebo doma som nechal spodky (aj housera). Rozvidnieva sa a my pokračujeme. Nad lesom v kosovke sa Janko znova skúša ďalším rituálom presvedčiť bohov, aby nám boli dnes naklonení. Lenže pod Batizovským plesom začína fúkať a pri plese je to už svieži vetrík. A všade sa prevaľujú sivočierne obláčiky. A tak sa schováme pod bivak. Je nám kosa a Jano začína blúzniť o tom, ktoré kachle sú najlepšie. Asi po hodine a pol sa rozhodneme ísť ďalej aby sme sa aspoň trochu zahriali. Pod horným bivakom stretáme ďalšiu dvojku Ivu F. a jej kamaráta Paľa I. z Prešova. Cestou hore nás jeden ceper (oblečený ako keby ušiel z ústavu) ubezpečoval, že mu horský vodca povedal, že do obeda prestane fúkať a kopce sa ukážu. V druhom bivaku klepeme kosu do 12:00, ale potom velíme na ústup. S Paľom a Ivou sme sa dohodli, že nám veci postrážia, keď tam už idú bivakovať a my sme mohli dole zbehnúť naľahko. Batizovský štít sme dnes ani nevideli. Cesta dole bola bez problémov. Až dnes sme si všimli, že tu máme aj sľubovaný tenisový kurt. Špeciál: tzv. miešaný povrch, tráva, antuka 50:50. Na budúci rok sa má na ňom hrať aj granslamový turnaj a tak od budúceho roku nebudú štyri ale päť granslamov. Dnes nám volal aj Kohút, išli na Jahňací štít a večer prídu na návštevu. Včera a dnes Horská služba zachraňovala dvoch expertov čo nevládali doliezť na zadný Gerlach a tak nám dnes volali chasni či sme ok. Ale Miňo Ch. by už mohol vedieť, že nie sme žiadni amatéri, a že už máme čosi „nevylezené“ a nerobiť paniku. A tak máme za sebou tretie fiasko. P.S: exkrement patril koňovi, a ja dúfam že po dnešku neskončím omrznutý ako muflón. Včera večer sme dopili tradičnú fľašu vína, keď tu zrazu zvoní niekto pri dverách. Idem otvoriť a čo nevidím: za dverami stojí krásavica, blond vlasy. : „Dobrý večer, to som ja tá vaša Kristína. Mohla by som u vás prespať?“ : „Ale samozrejme nech sa páči. Nože Jano nože niečo nalej!“ : „Ja som abstinentka. Nerobte si so mnou trable. Mne postačí vazelina, olej.“ : „A odkiaľ ste slečna?“ : „Z Prahy.“ Únava a víno na nás nemali dobrý vplyv. Začali sme blúzniť. A Kristína rozprávala, rozprávala a rozprávala. Ešte keď som zaspával, som ju stále počul. 31.8. 2008 Ráno sme vstali o čosi neskôr, o 04:30 a o hodinu sme bez batohov vyrazili smer Batizak. A Kristína s nami. Cestou sme sa dozvedeli, že je lekárka a v roku 2005 bola v exedicii na Evereste. Na Kristínu dosť dobré výkony. Priebeh cesty narušila len mamička, ktorá mi oznámila radostnú správu, že som sa stal majiteľom šiestich škrečkov, ktoré sa práve narodili ako potrava pre mojich beznohých miláčikov - hadov. Keďže pod kopcom bivakovalo šesť dvojíc, rýchlo sme s Janom utekali pod stenu, aby sme liezli prvý. Prvé dve dĺžky sme dali za hodinu, ale v tretej sme nesprávne odliezli doprava, teda správne podľa nákresu cesty, ale stanovištia z borhákov sú robené rovno nad sebou. To sme ale nemohli tušiť. Nad nami sa objavila obrovská platňa, Niečo ako Súľovský Morálny kódex, len trochu väčšie. Rozklepali sa mi nohy a radšej som sa vrátil. Kúsok sme zostúpili, aby sme sa mohli vrátiť do cesty, lebo dvojka čo nás predbehla, nám povedala kadiaľ ďalej. Potom sa naplno ukázali charaktery lezeckej komunity - „všetci si nás pustili pred seba.“ Keby nie nás tak podľa nákresu zablúdia všetci. Všetci sa hnali hore. Na štandoch viseli aj po dve dvojky a tak sme si sadli na policu, že počkáme kým všetci odlezú a pôjdeme poslední. Na polici sme vykonali aj rituálne močenie pri ktorom ma skoro trafil padajúci kameň. Hore to už išlo ľahko, dokonca sme všetkých dobehli. Poliaci nám ešte poradili kadiaľ si máme dať dve dĺžky na hrebeň. Fakt pekné. Po hrebeni to na vrchol nešlo, severná strana bola vlhká a namrznutá. A tak padlo rozhodnutie zlaniť. Piati na jednom lane. Celkom sa nám aj darilo až kým sme nenatrafili na trojicu mantákov, čo zlaňovali jak z pomocnej školy. Celú dobu čo sme liezli nad nami poletoval oblak a keď sme zlanili bolo už celkom frišno. V bivaku sme sa rozlúčili s Paľom, Ivou a Kristinou, ktorá nás prenasledovala celý deň a utekali dole v nádeji, že budeme na ubytku do 08:30. Lenže to by sme v lese nad Hágmi nesmeli natrafiť na dvoch ceprov z Košíc. Nemali čelovky (ani nič podobné na svietenie) a navyše jeden z nich nemohol chodiť. Potom, čo som ich ale upozornil na medvede, sa predsa len rozhýbal. Teta sa ešte čudovala odkiaľ vieme vzdialenosť do Hágov a prečo neblúdime v tme, ale to sú tie vymoženosti modernej techniky – GPS. V polovici cesty dole sme si spomenuli že do uja môžeme nasypať ibuprofen, tak sme aj urobili. Mal seknuté v krížoch, preto nemohol chodiť. Na ubytko sme prišli o 22:00, čiže skoro podľa plánu a hneď sme aj zaľahli. Samozrejme po vykonaní všetkých očistných japonských rituálov. 1.9. 2008 Ráno sme si pospali, lebo sa nám skoro nechcelo vstávať. Zavolali sme na Sliezky dom či môžeme prísť autom, lebo už sa nám nechcelo šľapať. Bolo nám povedané, že môžeme, ale nemáme si zabudnúť peniaze na pokutu. Hore sa autom smie, len keď ste ubytovaný. A tak sme sa rozhodli ísť domov. Rozlúčili sme sa so zelenými žabami, ktoré nám celý čas kŕkali z obrazu nad posteľou a vyrazili sme domov. Cesta prebehla v pohode. P.S: moc sme toho nevyliezli, ale aspoň sme poturistikovali a našli nové známosti.		Jano na nástupe v Stene pri Skoku (28.8.) Počasie vo Veľkej studenej doline (29.8.) Batizovský štít je tam za Kostolíkom zahalený v oblakoch (30.8.) Ráno pod Batizovským štítom (31.8.) Kristína Obláčiky sa sa už opäť zbiehajú (Kostolík) Pohľad z hrebeňa na sever - do Kačacej doliny Jožo zlaňuje 1. dĺžku