Neviem už kedy, ani pri koľkom poháriku a už ani neviem v ktorej chate, ale viem s kým a že padla debata na Slavkovský Štít a jeho naj pilier. Mesiace prešli, aj ciele sa zmenili a niektoré ciele sa zanorili do prítmia podvedomia. Konečne prestali bolieť nohy po Krivánskom hrebeni a opäť volá ten kamoš..zas otravuje so Slavkovským štítom a jeho dlhokánskym pilierom. Moc sa mi nechce, ale keď sú tie podmienky..zas vravím Bljať-Áno. Veď Kosťovi povedať nie, to teda nie! A kto vie kedy si zas čosi zlomím a zas si budem doma čítať..

26.1.2020 Prilietam vláčikmi do Starého Smokovca a valím do Koliby za stanicou. Hádžem do seba pivko, polievku, halušky. Prichádza Kosťa a ideme spolu na izbu…triediť vercajch. Moc nedrístame a ideme spať. O štvrtej ráno sa budíme a zvyšok dňa ideme na pohodu. O pol siedmej stojíme na chodníku z ktorého už je vidno ľad pod Nižnou Slavkovskou Baštou. Dva metre od chodníka sa začíname prebárať do hlbokého suchého snehu. Po bezmála polhodinovej evakuačnej chôdzi vyjdeme pod stienku a zisťujeme, že od Veverkáča je vyšliapaná tvrdá diaľnica. No čo už, zostáva len veriť, že ostatní pôjdu za nami. Úvodný ľadík potiahnem. Je výborný, po prelezení jeho prvých 20m zahýbame vľavo na rampu traverzujúcu popod Nižnú Slavkovskú baštu. Tu od štandu choďákom, až na SV svah za hranou. Ďalej milovanou kosodrevinou. Lano v kosovke strašne drie a ja si želám plechové trenky. Po pravej strane sa črtá roklinka, do ktorej vnikneme a ja tam spoznávam komínik z Vladovych a Rišovych fotiek. Čiže sme dobre! Komínik ťahá Kosťo a to že mal za daných podmienok čo robiť uznávam, keď za ním doleziem na štand-rozcvička so strečingom. Dve staré skoby spojené slučkami. Fakt sme dobre. Ďalej ťahám, vyššie za položenou platňou vliezam vľavo do nepríjemného traverzu. V lete zaiste pekné, exponované, ale bljať…Vraciam sa späť a pokračujem sprava. Nachádzam škrabance po mačkách, takže som dobre. Štandujem v kosovke pri kameni, okolo ktorého hádžem slučku. Zaškubem, drží, ale mám zlý pocit a radšej dávam tricam a friend o kúsok vedľa. Doberám Kosťa. Ten pri odliezaní zo štandu zaprie nohu o kameň. Samozrejme že ten ide von a pošteklí mi nohu. Okrem modriny na kolene našťastie nenašteklil nič iné. Kosťo je pri lepenom štande pri geometricky dokonalom monolite. Odtiaľ vedie pekný, vodorovný ostrejší hrebeň ktorým súbežne pokračujeme, triafajúc dostatok sprostých miest a občas sa prásknuc do odtopených platní. Snehu je naozaj veľmi málo. Blížime sa k vežičke nad Vyšnou Slavkovskou baštou, ktorej komín sa mi moc nepáči. Sme na skrátenom lane a tak idem vyššie na policu, že zaštandujem. Nech si kamarát natiahne..polica je blbá, ďalšia ešte horšia. Z políc sú nepolice a z tutových hrotov lokrovité bloky. Nuž doliezam chtiac nechtiac hore a doberám Kosťa, ktorému som ukradol dĺžku. Nakoniec to bolo celkom fajn. Máme za sebou posledný lezecký úsek piliera a ja rozmýšľam nad tým, aké je to v severnej stene dnešného piliera, kde sa nachádza množstvo naozaj horolezeckých smerov. Zostupujeme 15m do sedielka za vežičkou. Odtiaľ nás čaká už len lýtkoterapia v parádnom vŕzgajúcom snehu až na vrchol. Hore ako obvykle mi nestíhaju očné stierače. Som strašne šťastný. Je pred pol piatou, stále vidno a tak sa necháme s kopcami naokolo len tak na pokoji. Pozdravujeme Gerlach a slniečko zapadajúce za horizontom. Voláme našim dievčatám, že sme v poriadku. Všade je ticho a schádzame. Hory si obliekajú župan z tmavomodrého zamatu. Potichu ďakujem aj za pekné počasie. Sme vďační. Slavkovský pilier nás pustil na exkurziu, tak ako v lete 1932 Brulla, Sawickeho a Zamkovského. V zime o 20rokov neskôr Kortvélyessiho a Arna Puškáša. Odvtedy istotne množstvo ďalších. Aj nám ponúkol fantastické panorámy a zážitky, ktoré vo mne budú tlieť ešte dlho.

Slavkovským pilierom na Slavkovský štít

Pridaj komentár