Po polročnej terapeutickej odmlke konečne v Tatrách. V pláne sú 4 dni, jeden deň s Luckou, zvyšok s partičkou kamarátov.

10.október : Turistika Beliankami zo Ždiaru na Brnčálku. Začiatok super, záver Monkovej umieram. Lucka nesmelo koketuje s kamzíkmi. K Brnčálke sa terigám večnosť, šróby v nohe bolia. Neverím, že ďalšie tri dni budem vládať čo i len chodiť. Rozlúčka s Luckou, zvítanie sa s kamarátom Kosťom a novým kamarátom Olegom.

11.október:  Presun na Terynku. Idem sám rovno cez Baranie sedlo. Chalani si to ešte predĺžia o Kolový..Pod žľabom vedúcim do sedla nahadzujem mačky a po polystyrénovo tvrdom XPS snehu s otvorenými ústami nechápavo idem po predných hrotoch mačiek ako guľa. Predomnou asi nikto nešiel, žiadne stopy nenachádzam. Nemám cepíny, používam ruky. Tie mrznú a tak si posledných 25m spestrím traverzom vpravo – okolo poslednej reťaze do slniečkom nahriatej stienky. V stienke si trošku zabojujem, zanadávam a vyliezam 20m nad sedlom a píšem kamarátom, nech len nenasledujú moje stopy, bo bude zle. Chcem ísť ešte na Rohy, ale v prvom obliezkovom mieste sa mi už nechce, vraciam sa späť. Veď ešte zajtra je deň..Výstup paráda, zostup za trest..šróby sa ozývajú..Večer sa konečne ozývajú chalani, že už zostupujú, ja mám čas, idem naproti pomôcť prichádzajúcim dievčatám..Pod Hangom si „zaspomínam“. Večer príjemné posedenie a rekapitulácia dňa.

12.október: Delíme sa na dve skupiny, VHT1 a VHT2. Výkonná VHT1 ide na Pyšný, VHT2 teda dievčatá s invalidom na Baranie Rohy. Miesto, kde som sa včera otočil poľahky preliezame a na poludnie sa už slníme v 2526m.n.m. My opäť pohodlne dolu, i keď si ten zostup opäť vychutnávam „naplno“. VHT1 si zas „vychutnáva“ 5hodinový zostup cez Bachledovu štrbinu. Večer príjemné posedenie a rekapitulácia dňa. Prichádza úderná dvojka(ÚD) z Poľska – Maťo a Patricia. Majú za sebou náročný hrebeň od Ľadového sedla cez Snehový hrb, Snehový štít, oba Ľadové štíty..pri opise ich túry sa kosíme a zatláčame oči späť do jamiek.

13.október: VHT1 a VHT2 sa spája VHTgroup. Invalid ostáva s ÚD. Maťo ma ráno prekvapí s krásnym darčekom, stále si oči pretieram a neverím. Nech žije!  VHTgroup si to smeruje do VSD, cez Širokú vežu a krkaháje naokolo. ÚD zostupuje pod Žltú stenu, kde sa konečne ide trošku liezť. V ceste Korosadowicz je k môjmu prekvapeniu super perfektná skala. Kľúčovú dĺžku Patricia vybieha ako nič. Invalid v platni testuje pevnosť šróbov. Test OK. Popukaný pilierik radšej podliezame, žulové pukance sú ťažké a ostré a tu sa už vyložene pýtajú dole..Na trávnatej rampe dostávam malý záchvat dojatia – zatlačím slzu, smrknem a ďakujem kamarátom, že ma vzali so sebou. Užívame si 25°C, čokoládu a nekonečný kľud..Dolu pri rázcetí MSD a VSD stretávame VHTgroup.  Výlet sa končí, pekný pocit prehlušujú pulzujúce otlaky. Návrat do Tatier po pol roku je veľmi cenný, čarovný a dopadol nad očakávania-horám zdar!

Rehabilitačné potulky v Tatrách

Pridaj komentár