Je druhý marec. Teším sa ako malý. Pol dňa v práci, pol dňa dovolenky, 3hodiny spánku, varenie večere a zrazu som v telocvični v Kysuckom novom meste. Je asi pol ôsmej. Na podlahe vedľa futbalovej bránky tlačím navarené cestoviny. Mierne ma rozlaďuje zistenie, že som si doma zabudol silikónový náustok na hadičku camelbaku. Do štartu Kysuckej stovky ostáva asi hodina a pol, ktorú trávim rozhovormi s kamarátmi z ultra sveta.

Zrazu ideme mestom do obce Radoľa, odkiaľ sa tento diaľkový pochod oficiálne začína. Je 21:00, -7°C a človek by mal po odrobenom týždni sedieť doma a užívať piatkový kľud. 78 ľuďom je to však jedno a po odpočítavaní sa rozbiehajú k náručiu noci. Vedia, že ich nečaká teplá posteľ, večera, objatie druha, družky, a ani pusa na dobrú noc. 4-3-2-1..myšlienky na teplý domov sa rázom rozplynú, lebo treba ísť. A aj trošku pobehnúť, niektorí bežať a pár jedincov asi aj letieť. Prvý kopček – Straník. Bol som tu snáď 100x. Jedna ulička vedľa a hneď som zle odbočil. Našťastie nie len ja, ale i niektoré levy z vedúcej svorky. Potupný návrat. Ďalej na Straník už bez problémov. Zbeh zlietavam. S postupujúcou nocou tma i voda vo fľaškách hustnú. Čaj v camelbak-u chladne. Do Kotrčinej Lúčky si to pekne užívam. Postupne sa však vynárajú problémy súvisiace s chladom. Voda v jednej fľaške zmrzla, druhú si teda pchám do vrecka na mikine. Tam jej bude teplejšie. Napijem sa aspoň teplého čaju. Noo, nenapijem. Za ventilkom je ľad. Ventil dole, rozkusať hadičku, nasať ľad, nasať studený čaj, nasať teplejší čaj. Hadicu nadvihnúť a nechať tekutinu stiecť späť do camelbaku. Naraziť ventil, zastaviť ventil a pochodom vchod. Pár hodín trvá, než sa stávam v tejto disciplíne majstrom. Sneh zatiaľ vôbec neprekáža. Naopak, dolu kopcom príjemne tlmí došľap a horekopec ešte nejaký problém nerobí. Prichádzajú hlady, smädy. Začal som s 4deci vody a o niečo menej čaju.

Prvá občerstvovačka až na 35km. Horný Vadičov. Prišiel som tam dosť vyschnutý a vyzimený. Omínajú ma nechtíky na nohe. Vnútri asi +30°C, vonku minimálne o 40menej. Majú čaj a vývar, koláčiky, chlebíčky, všetko..iba nie nožničky. Tak zúfalo si potrebujem ostrihať tie dva nechty. Vraj je iba nožík. Príjmam a prvý krát v živote si odrezávam dva nechty na nohe. Bojím sa o život, ale vyhrávam. Po zohriatí sa opäť vnáram do tmavej kryokomory. Po 10minútach zisťujem, že nemám pravý členkový návlek. Ruky von z tepla rukavíc a hromžiac si ho zdĺhavo inštalujem. Všetko strašne trvá. Nasleduje Skríželné a zbeh do Poviny. Potom ostro do prava a 500v.m. cez Žihľavný Grúň na kopec Černatín. Kryoterapia ultra. Všetko ma už bolí. Heslo je UF. Výstižné. Až na druhý deň si uvedomujem, že je to skratka UltraFatra. To ešte pridáva na výstižnosti.

Korcháň, sedlo Rovne a teším sa na ďalšiu občerstvovačku v Klubine. Dobieham prvú ženu. Podľa tenisiek spoznávam Moniku Halúskovú. Zdravím ju a zisťujem, že je to Gabika Ambrušová. Vidina teplej občerstvovačky sa rozbíja na kusy pri pohľade na dvojicu stojacu pri naštartovanom aute, z ktorého keď nás zbadali, vyskočili aby sa o nás postarali. Títo dobrovoľníci vyhrávajú titul obetavec extrém..v takej kose tu byť celú dobu?? Oni súcitia s nami osrienenými, my zasa s nimi. Príjemne sa schladím ľadovou kolou. Vybíjam ľad z fľašiek a valím tam horúci čaj. O 10minút sa buď musí vypiť, alebo schovať do vačku, alebo zmrzne. Koláčiky z kufra vyhriateho auta, tak na tie si asi spomína veľa ľudí ešte i dnes. Za Jaseňom v smere na úpratiská stretávam 5člennú skupinku. Pridám sa k nim a robím im zadný voj. Nepadne ani slovo, iba Jaro sa občas zmôže na pozdvihnutie morálky dákym šplechom, snažím sa o výpomoc, ale skupinka dnes ráno mlčí. Východ slnka je úžasný, ale skupinku moc nepreberá. Konečne chata na Rači. Teším sa na polievku. Som tak nastavený už asi hodinu. Namiesto toho sa dozvedám, že ešte treba ku kaplnke, kde je ďalšie heslo a až potom sa zbieha na Dedovku. Smerovník ku kaplnke je nemilosrdný, 30minút. Žalúdok sa pozerá tam nahor s vyčítavým pohľadom. Mozog zas chápavo dole..oči tupo hľadia do snehu, takmer sa plnia slzou. Našťastie, celé je to z kopca. Za kaplnkou pri chalúpkach Gabika hádže druhý riťoplesk – tak za 9/10. Neverím, že si neublížila. Tvári sa že nič. Oščadnica-Dedovka nás víta potleskom. Gabika to zrazu balí, do cieľa sa povezie autom-potvora, nepomáha ani hecovanie. Tak jej závidíme a zároveň sme z nepochopiteľných dôvodov radi, že pokračujeme.

Dole asfaltkou do Oščadnice mi to letí ako po masle, dobieham bežca a v Oščadnici odbočujem k zjazdovke. Prichádza stúpanie popri vleku a ja mám pocit, že mám na chrbte teľa. Slniečko pridalo na pocitovej teplote dobrých 20 stupňov a telo z noci vymrznuté nevie čo s tým. Kilák na Surovinu je večný. Hrebeň Surovina sa mi ide super, na vzdialenosť dohľadu dobieham známu trojicu. Jara, Zuzku a Paľa. Na Dedovku sme dobehli spolu, ale mne sa na občerstvovačke páčilo o 15minút viac. Ich náskok som stiahol asi na 3minútky. Oščadnica-Vlak, fáborky vravia jasne, GPS na hodinkách ešte jasnejšie a na rozdiel od troch nešťastníkov sa vydávam správnym smerom v ústrety ďalšiemu stúpaniu po zamrznutom potoku. Za sebou počujem hlasy a vidím poblúdenú trojicu. Naplní ma to šťastím a úľavou, ale uvedomujem si, že moje blúdivé chvíle ešte len prídu. Trojice sa strasiem a som konečne sám. Pri vbiehaní do Čadce sa vynárajú spomienky na začiatok J100. Viem presne kadiaľ mám ísť aj bez GPS a to mi šetrí nervy. Je dobré mať v hlave čo najviac úsekov trate. Človek sa potom sústredí na beh i bolesť a nie na špekulovanie, či je dobre.

Neteším sa na stúpanie k Husáriku. Na moje prekvapenie je kontrola už pri Gymnáziu a nie až na Hoteli. Znalosť trasy je naozaj dôležitá. Jasám! Sadám, jem, číslo, dávam papier. Ešte jem, nechávam nohy trošku oddýchnuť. Viem, že do Nesluše je to 16km a chcem sa nafutrovať. Prichádza známa trojka a ja sa chystám na odjazd. Paľo zrazu hlási, že končí. Nedarí sa nám ho presvedčiť, podáme si haxne a pálim hore. Eufória prichádza na tom najblbšom asfaltovom úseku, ktorého sa od začiatku obávam. Ide mi to fajn a súperím s v hlave nastaveným limitom pre Chotárny Kopec. Nechápem, že sa mi nedarí stihnúť turistický čas. Deptá ma to až kým si neuvedomím, že som sa o hodinu pomýlil. Po zistení, že mám vlastne super tempo prichádza úľava a vychutnávanie si prírodu a výhľady na Marťákovskom kopci a Petránkach, ktoré celkom dobre poznám. Som taký unesený a už aj unavený, že si ani nevšimnem, že som pri Vrchrieke neodbočil na modrú smer Nesluša, ale smelo si cupkám hlbším snehom smer Jakubovský Vrch. V duchu si vravím, že ako dobre, že to ide pekne z kopca. Zo srandy kuknem GPS a takmer ma poráža. S nadávkami sa tisnem naspäť tiahlym stúpaním aby som si víťazoslávne pri odbočke na modrú na plnú hubu nadal do kojotov. Skvelý pocit.

Zvyšok do Nesluše je jasný, ale už nevládzem ani dole kopcom, všetky kosti bolia a zdá sa mi, že akosi hrkám. Ledva obieham pani s nákupnými taškami a míňam rázcestník s heslom. Obzerám si školu s rozbitými oknami. Vojnový objekt veru kontrolu neukrýva, tak bežím ďalej do dediny. Stále akosi nič. Frustrovaný volám Lucke, nech mi pošle číslo na organizátora. V stave, ktorom sa nachádzam ho neviem v telefóne nájsť, i keď je tam uložené od stredy. Zúfalstvo. Keď sa ma Roman spýta, či mám odpísané heslo ďakujem bohu, že nablízku nie je krčma. Všetky prachy by som tam roztopil. Zatnem zuby a curik hore dedinou k otočke autobusov. Stretávam Jara so Zuzkou. Nadhodím tému s heslom a Zuzkina tvár sa v momente ocitá v dlaniach. V hlave jej už zasa víri myšlienka na harakiri. No nič, je to už len kúsok späť. Prestávam závodiť s akýmikoľvek v hlave vytvorenými časovými limitmi a v trojici si robíme navzájom spoločnosť. Ranená čata dokríva do nekonečne vzdialenej Školy, kde ich Radko, Ľubka a Julka vítajú. Vydlabaní zombíci do seba tlačia koláčiky a pohľadmi demolujú tamojší časopriestor. Dám si kávu a ostrô od Zuzky. Poslednú záchrannú kombináciu vsiaknem ako nič a táto zaberá i teraz. Spoločne vyjdeme na Majtánky, nestresujeme a nenáhlime sa. Je pohoda. Vieme, že to máme v suchu, pokiaľ si na posledných 5 kilometroch niekto nevyvalí kotník. Neodpustím si výšľap na rozhľadňu Tábor a pokochám sa trošku. Neuveriteľný pokoj, ešte nie sme v cieli, ale už sa tak cítim. Jaro bojuje s kolenom, Zuzka s chodidlami a ja mám toho takisto plné brejle.

Dolu na asfaltke ma už víta Lucka ako inak – s túlavou mačkou na rukách. Zvítanie je skôr letmé, akoby som sa vracal z obchodu. Som príliš plný zážitku aby som moju milovanú vyobjímal a vybozkával tak ako sa patrí. Miesto toho tupo pohladím mačku a ideme ďalej. V cieli nás milo privítajú potleskom a stíhame ceremoniál vyhlásenia víťazov! Stroje sú tu už vyše 7 hodín. Neuveriteľné. Ich drina a pot sa vypláca a ja aspoň vidím, ako sa to má robiť. Tichý obdiv a očná gratulácia. Lucka ma usádza a zahŕňa ma vínom, sendvičom, pivom a všetkými možnými dobrotami. Cítim sa ako v hoteli s all inclusive. Prichádza ešte sprcha, ale je len pre odvážnych a tak si – trasúc sa za nekontrolovaných vzdychov umývam iba nohy. Korunku večeru nasadil švagor Peťo, ktorý nás odviezol ako pánov domov. Veľká vďaka mojej Lucke, ktorá mi požičala hodinky s GPS a bola mi celý čas oporou, Peťov taxík a organizátorom za oázu hrejivých sŕdc byť v trošku nenormálnych podmienkach. Úžasné je, že títo ľudia sú a robia to čo robia a hlavne ako to robia. Dovidenia na ďalšej ultra a sľubujem mojim členkom a stehnám, že ich už nabudúce lepšie pripravím!

 

Text: Pišta

Fotky: Pišta, Jaro a čo FB dal

Kysucká stovka 2018

Pridaj komentár