22. augusta 2015 sa konal druhý ročník krátkeho ultramaratónu Tatranská Šelma Ultra. Podujatie je zasadené v prekrásnom prostredí Vysokých Tatier. Beží sa trať z Troch Studničiek až do obce Ždiar. Trasa je dlhá 55km, s prevýšením cez 3200 výškových metrov. Keďže minulý rok sa nám bohovsky páčilo, zaumienili sme si, že sa zúčastníme i teraz. Keďže som mal malé ródeo na Kozej kôpke, kde som si napravil chodidlo, preteku som sa účastnil iba ako pomocník na občerstvovačkách. Laco a Danka, ako aj minulý rok, boli nám opäť obrovskou oporou a ochotne sa ponúkli, že budú s nami. Za to im osobitne ďakujem. Opäť zariadili všetko tak, aby naša šelma nemala starosti s dopravou a inými príjemnosťami. Vďaka kamaráti!
Budíček o pol šiestej ráno. Varím Lucke kašu, o pol siedmej vyrážajú zo Ždiaru 2 autobusy s pretekármi a mnou na štart. Posledné vyčúranie a šup na štart. Všetko beží akosi samé a i pretekári sa po odpočítaní zrazu rozbiehajú, je presne 8:00. Medzi nimi i Lucka, s ktorou si vymeníme krátky pohľad, temer utriem slzu, tak rád by som jej dal všetku energiu čo mám. S dobrovoľníkmi vyráźame smer Štrbské pleso, kde treba rýchlo namiešať ionťák a vodu pre „dostihové kone“. Lucka pribieha, je na tom veľmi dobre. Bez zdržiavania beží ďalej. Po prebehnutí posledných kusov, sa presúvame na Hrebienok, kde je časový limit 13:30. Tu prví dorazia v stave, akoby bežali piaty kilometer. Po čase dobieha i Lucka, S tridsiatimi kilometrami v nohách sa necíti úplne fit, vraj ju všetko bolí. Ja jej neverím, vyzerá výborne. Na chvíľku si sadáme do trávy, povzbudím ju, vyklepem lýtka, dostáva pusu a beží do..ďalej.
Je za polovicou, ale to najťažšie ju len čaká. Už určite myslí na serpentíky plaziace sa na Ostrvu a pekelný stupák na Svišťovku. To nikomu nepridá..My dokončíme misiu na krmelci a odchádzame k belianskej jaskyni, konečne niečo zjesť. Prichádzame do cieľa. Pozriem na hodinky a je pred štvrtou. Minulý rok odbehla Lucka o 17:45. Vravím si, mám čas. To som ešte netušil, že Lucka je už v Širokom sedle a chystá sa na posledný zbeh do Monkovej doliny.
Pomaly vykračujem naproti. Pri ihrisku v Monkovej stretávam Laca s Dankou, ktorí si spravili peknú turistiku, Lucku vraj nevideli. Laco opisuje trápenie pár jedincov v teréne, takmer si cvrknem :). Akurát im vravím, že máme tak asi hodinku, kým príde Lucka. A zrazu zbadám mačku. Mačku v bežeckých topánkach! Je to Lucka, neverím svojim očom..beží, je na tom omnoho lepšie ako minulý rok. Spontánne sa k nej pridávame, bežíme s ňou. Opatrne jej kladiem otázky. Šťastie sa dá krájať. Nechceme zhypnotizovanú mačku rozhádzať z rytmu. Smejeme sa, spomínam na mojich posledných 20minút z minulého roku, závidím Lucke tieto pocity a spolu sa s ňou tešíme. Skúmam ju, či nemá nič zlomené, tak aby si to nevšimla. Výmena pohľadov s Dankou a Lacom za jej chrbtom, 100% pocit naplnenia.
Pribiehame do Ždiaru a posledný strmý úsek po zámkovej dlažbe iba nechápavo krútim hlavou, Lucka stále neprechádza do kroku. Cieľová bránička, čas 8h55min54s. Nechávam mača vydýchnuť. Hneď po dobehnutí do cieľa si pýta pivo, dostáva ho a sadá si s ním spokojná na chladné schody. V jej očiach vidno niečo čo sa dá len cítiť, nedá sa to opísať…tíško obdivujem a opäť závidím..