Lomnicak640x360

I.

Ako nejeden z nás som tiež uveril, že v sobotu 7.3.2015 bude pekne a vyrazili sme do Tatier. Aj bolo, priam neuveritelne. Pre ranné motanie sa a raňajkovú prestávku za Ružomberkom sme dorazili do Lomnice až o štvrť na deväť.  Prekvapenie bolo značné, parkovisko takmer prázdne. V pokladni 5 ľudí predo mnou.

Rozčarovaný z piatka, keď som zistil, že do Lomnického sedla vozia len „lyžiarov“, som si vypýtal 2 lístky skipasového typu – obchodný názov „Jedna jazda“ za 18 eurokorún. Pani ma korektne upozornila, že to nás vyvezú len do sedla a nazad už nie. Ej, ale mi dala mocný argument. Síce sa opýtala, či mám lyže (jasné že mám), ale nie že či ich mám tu. Na Skalnatom sme počkali vari 10-15 min v rade na dvojsedačku, a to už nám dozorca vleku začal vysvetľovať, že hore vozia len lyžiarov. Použil som na drzovku vetu, čo povedala dole panička v pokladni, priložil kartu k turniketu a vypočujúc si slová: „ale poslednýkrát!!!“ sme sa viezli hore. Nech mi lyžiari prepáčia, verím, že som zásadným spôsobom neobmedzil kapacitu lanovky a výrazne nepredĺžil čakaciu dobu. Ohlasovaná arktická zima za nekonala, a tak sme sa začali zdvíhať smer Lomnická kopa, a ďalej Lomničák. Stopy z piatka boli znateľné, sneh pomerne tvrdý. K chybe došlo pred traverzom doprava k Emerecyho náreku (miesto zaistené kramlami a reťazami). Veľká snehová platňa bez jedinej stopy. Traverznúť to? Podvedomie, lavinovka No.3 a staré stopy spôsobili, že sme sa zlákali stopami a pokračovali rovno hore. Teda skôr nechal zlákať, lebo Katka mala mačky v Tatrách prvýkrát na nohách. Tak naša dvojka stúpala ďalej rovno hore v presvedčení, že to pôjde vyliezť aj tadiaľ.

Naviazal som sa na lano a po chvíli nachádzam vľavo skobu. Cvakám do nej a povzbudený stúpam ďalej. To bude dobré, dúfal som… Ale žľab bol stále užší a možnosť niečo založiť stále neprichádzala. Až v mieste, kde končil sneh… Zakladám vklínenec, po chvíli ďalší, ale zároveň si uvedomujem, že som sa natrepal no neľahkého terénu a vidina štandu je v nedohľadne. Tiež si uvedomujem, že pre moju spolulezkyňu toto veru nebude. Nie nie, cúvam a postupne vyberám istenia zo skaly. Skúšam variant vľavo. Ten je síce trošku lepší, ale nie zas o moc. Zakladám frienda, po chvíli cvakám do plechovej skoby a kúsok nad ňou normálny nerezový nit. Neuveriteľné! Kde sa tu zobral? Neviem, ale ďakujem! Som vari 50m pod vrcholom. Zhora počut hlasy lanovkových návštevníkov Lomničáku. Cvakám odsedku, robím štand a začínam doberať Katku. Zázrak sa ale nekonal, platím za chybu pri výbere cesty a za rozhodnutie neísť klasickou cestou. Lezú dvaja a tomu treba prispôsobiť obtiažnosť. Moja vina, moja vina…

Tak nič, končíme v mieste šípky a spúšťame sa dole. Podmienky sa menia, mokrý sneh sa lepí na mačky, zostup je značne pomalší ako výstup. Teoretickú možnosť traverznúť to pod reťaze a pokračovať vo výstupe s ohľadom na pokročilý čas zavrhujeme. Test traverzu snehovej dosky spravilo pod nami pár freeriderov, čo to okolo obeda odtiaľ zlyžovali. Niečo po tretej sme späť v Lomnickom sedle. Dnes to nevydalo. Ale nebo kvôli tomu nespadlo, Lomničák tam bude zajtra…. Tak niekedy nabudúce, keby bolo trochu času, dáme reparát aj s Plzňou na vrchole :))) Na záver si dovolím Katku pochváliť, držala sa statočne. O to viac, že to bola jej prvotina tatranského typu. Po operácii kolena a pred pol rokom ešte so sadrou na členku… Klobúk dole. Či skôr prilba dole :)))

   

 

II.

V piatok 20.3.2015 malo byť zas pekne… Aj bolo. Aj zatmenie slnka malo byť. Aj to bolo. Po krátkej „porade“ niekedy v strede týždňa sme naplánovali reparát výstupu na Lomničak. Ponúkol som voľné miesto v aute Martinovi Bugalovi a ten sa chytil hneď. Takže k zostave: Katka, Martin a ja. Aby sme sa vyhli nepríjemnostiam na dvojsedačke do sedla (… ale vozíme hore len lyžiarov!!!) sme tento raz vzali so sebou aj lyže. V Lomnickom sedle sme prezbrojili na lezeckú výstroj, lyže pichli do snehu vedľa ratráku, lyžiarky zavesili na zábradlie…
Po mojich skúsenostiach s televíznymi partiami som sa miestnemu televíznemu štábu vyhol umným manévrom a už sme stúpali hore. Martin chrochtal šťastím, že je opäť v Tatrách :) Faktom je, že výhľady kolom-dokol brali dych. Mne teda okrem iného uberal dych aj sklon stúpania.

Pred nami už stúpali chodníčkom v snehu dve partie. Naša dohoda bola, že pôjdeme svojou cestou tesne popod hrebeň smer Lomnická kopa, a potom traverz pod Emericyho nárek. Ešte pred traverzom sme cez sklíčko zo zváračskej kukly skontrolovali zatmenie slnka a v rámci znižovania hmotnosti batohu som sklíčko „posunul“ freeriderom. Nech sa kuknú. Ej bolo že to radosti! Emericyho nárek je časť výstupu zaistená kramlami a reťazami. Bolo to tam takmer bez snehu, lano sme z ruksaku ani nevyťahovali. Ďalej k vrcholu to už bolo pohodové, tvrdým snehom hore. Mačky si len tak priadli :) A sme hore! Parádička. Podania rúk, kochanie sa výhľadmi, pár fotos… Ale aj smäd má svoju silu.. Hijoo na čapovanú Plzeň! Aaaach aké sklamanie, keď mi čašník podával dve tretinkové fľašky so slovami, že pivo čapujú len v lete. Nevadí… (odkaz pre Lubika: v novembri sme ešte zachytili záver leta).

Zostup bol určite pomalší ako výstup. Naviac sa nad nami pár odvážlivcov rozhodlo zošúchať sa z Lomničáku na lyžiach. Po prvej salve zmrznutého snehu spod ich lyží som navrhol na chvíľku uhnúť zo žľabu, nech to chlapčiská zlyžujú. Trištvrte hodiny sme tam stáli v tom miništande! Ja som taký somár! Nabudúce pošlem hore pár „teplých“ slov a neuhnem ani o meter. Ešte že sme aspoň na slniečku. Pivko a kávička však spravili svoje, a tak som začal riešiť najzložitejší problém dňa. Keďže jednou rukou sa človek drží skaly, zostane mu len jedna na tú dôležitú činnosť. Nezdá sa to byť zložité, ale časť lezeckého sedáku sa prekrýva práve so zipsom na gatiach. Uf, to bola úľava :) Zvyšok zostupu bol už bez problémov. V Lomnickom sedle sme sa preobuli do lyžiarskeho a poďme dole. Lanovka už bola odstavená, celý svah bol náš. Aj po celodennej lyžovačke bola zjazdovka super. To sa už nedalo povedať o teréne medzi Skalnatým plesom a Štartom.

K autu sme dorazili tuším okolo šiestej. Zisťujem, že zatiaľ čo Katka s Maťom zlyžovali ako lyžiari, ja mám na sebe ešte stále lezecký sedák s plápolajúcou odsedkou, hojdajúcou osmou a iným matrošom. Vždy pripravený! Stručný záver: Bol som spokojný. Takýchto piatkov by mohlo byť viac…

     

 

Text: Braňo Šušlík

Foto: Braňo Šušlík, Martin Bugala

Lomničák na dva pokusy