… moja alpská prvotina, spolulezec Peter z Plevníka (zvaný Vazbič).
autor: Braňo Šušlík
Gran Paradiso 4061 m.n.m.
I.
Štartujeme v utorok o 4:05 z Plevnka. Po 1320km parkujeme na konci doliny NP GranParadiso vo výške čosi viac ako 1900m. Krátka debata s Poliakom na parkovisku, balíme, stúpame na chatu Vittorio Emanuele II. 800 výškovych metrov za 2 hodiny, prichádzame za tmy. Chata zatvorená, ale vedľa sme našli 5 izbovú útulňu. V izbe 3x 3postelovky, dokonca peterky a stôl. V chodbičke nachystané drevo. Kalíšek, večera, pivo, plán na ráno a spať.
II.
V stredu ráno za šera vyrážame z našej základne (2720m), čelovka hľadá skalných mužíkov. Po hodine je vidieť vrchol. Vyberáme ľavý variant postupu v snahe napojiť sa na stredný z ľadovcov. Stúpame suťovým hrebeňom, ďalej skalný výšvih, žulové bridlicové pole a sme nad úpätím ľadovca. A sme došli. Ľadovec je samá trhlina. Ešte naleziem smerom k ferrate, ktorú spomínal Poliak… Ale tiež spomínal pokračovanie za ňou (skor tvrdý ľad, nie firnový ľadovec). Otáčame to z cca 3400m nazad na chatu. Oddych na terase, doplnenie energie a hodinový spánok. Chýba nám strava na ďalsí deň, lebo vo štvrtok ráno sme mali zbednút k autu a nie začínať druhý pokus o vrchol. Idem teda 800 výškových dole k autu, dobalím batoh a spätný chod 800 výškových na chatu. Prichádzam pri západe slnka. Zajtra druhý pokus. Vazbič pred spaním hovorí niečo o dobrej aklimatizacii…
III.
Vo štvrtok ráno stúpame pravou variantou (po žltej) a následne sa stáčame (na modrú) k veľkým skalným prahom. Tie kamene nemali konca. Na dvoch miestach dokonca krátke fixné lano. Sled skalných mužíkov nie je vždy jednoznačný. Posledné skalné stúpanie je intuitívne. Dáme krátky obed. Na začiatku ľadovca nachádzame stopy. Predbiehajú nás dve dvojice, zjavne tu nie sú prvýkrát. Pre nás dobre. Po naviazaní pokračujeme ľadovcom, pričom kvalita je stále horšia. Ľadové a snehové úseky sa striedajú a sú dosť nepríjemné. Miestami počuť potok pod ľadom. Vidíme miesta, kade by sme boli išli včera. Spravili sme dobre, ze sme to včera otočili…
IV.
Prichádzame ku koncu ľadovca zakončeného trhlinou. Naľavo je polámaný rebrík cez trhlinu. Varianta priama, ale neschodná. Naliezam vpravo s neskorším traverzom doľava. Prvý raz v živote som použil ľadovcové skrutky na istenie (spolu 3, viac som nemal), Vazbič ma istí. Prichádzam na miesto pod skalný previs, kde som očakaval fixné istenie. Nič. Len dve diery po šróboch v ľade, čo tam zostali po dvojke pred nami. Vazbič kričí niečo o potrebe rovnosti počtu výstupov a zostupov, no a že on hore nejde. Dobre, idem opatrne ďalej ľadovým traverzom a prehadzujem lano aspoň ponad skalný hrot. Prichádzam do sedla na koniec ľadovca. Posledných 40 výškových k vrcholvej partii je po nasucho naukladanej skale. V sedle zarážam čakan az po hlavu, cvakám naň lano a mačky. Pokračujem sólo hore. Záver je horší ako som čakal. Sedím na skalnom stole pár metrov od vrchola. Predo mnou je skalná rímsa, traverz s isteniami, ktore sú mi naprd. Však nemám ističa ani lano. Zvažujem ten traverz a cmúľam krowku od Vazbiča. Obzerám stupy a chyty v traverze. Je to ako uzučký parapet na 30. poschodí. Idem… Stačil poľský cukrík a skľudniť hlavu. Ešte jedna skalná kocka a som pri bielej Panenke Marii ????. Nejaký Talian ma ochotne fotí a gratuluje mi. Ten chlapík nemal ani čakan. Vybehol to hore sólo, iba s mačkami a paličkami… Zostupujem opatrne dole k Vazbičovi. Pokračujeme dole, kocháme sa okolím. Opušťame ľadovec a zase tie nekonečné skalné prahy… „Paľoooo, tu zahyneme v tých snahoch a skalaaaach…“
V.
Zostup bol vcelku ubíjajúci. Len tie scenérie to vylepšovali. Po čosi viac ako 12 hodinách v akcii sme nazad na základni pri chate. Pivko, vynikajúca sáčková polievka… Po 3 kalíškoch a 2 pivkách sedíme na terase a hodnotíme deň. Buď je to tou výškou alebo celodennou túrou, ale účinok alkoholu je akýsi mocnejší…
Ráno všetko balíme a cupkáme k autu. Je piatok ráno. Vedľa kempu tečie horská riečka. Voda nemala parametre chorvátskeho mora, ale po 4 dňoch to bolo jedno… Naokolo nikoho, tak sa vyzliekam, vyzúvam a nasleduje telesná očista. Paráda, čistý človek!
Po pár kilometroch jazdy sa zastavujeme v dedinke, kde platíme za ubytovanie. Keď už stojíme, dajme jedno pivko… Smerujeme domov, po ceste sa ale ešte zastavíme v Dolomitoch. Pod Marmoládou (3343m).
Marmolada 3343 m.n.m.
I.
Po výstupe na Gran Paradiso sa presúvame smerom k domovu. Vazbič navrhuje na sobotu jednodňovku v Dolomitoch – vrch Marmoláda, výška 3343m. Piatok nebol dobrý deň na prejazd severným Talianskom. Milano a Brescia dali zabrať (strata cca 3 hodiny) a tak večer parkujeme kdesi v Dolomitoch po pol desiatej pri akomsi priehradnom múre (Lago di Fedaia). Niečo sme zjedli, vypili a urobili s čelovkami prieskum okolia. Všade tma, všetko zatvorené. No čo, sezóna je do konca septembra. Našli sme terasu zhasnutého penziónu, tu budeme spať dve noci. Bolo to prijatelné, teplota okolo nuly a ešte aj vyhľad na hviezdy. Ráno okolo siedmej vyrážame chodníkom popod lanovku. Tá nemala sedačky ani kabíny, ale dvojmiestne klietky na stojáka. Po hodinke aj čosi prichadzáme k hormej stanici. Tá je zničená po lavíne:
https://www.youtube.com/watch?v=bghSfWfcQi8
Pôvodnú bodkovanú trasu výstupu (obr.15 – okolo koty 2900m, resp III.) meníme na „obchádzkovú“. Takže od hornej stanice lanovky cesta 606/I, potom 606/II.
II.
Za prvej vojny tu bola frontová linia. Nie je veľký problém nájsť zvyšky opevnení, zbraní a municie. Cesta síce odsýpa, ale aj čas. Na konci 606/I je síce neveľký, ale protivný ľadovec. Skôr tvrdý ľad kombinovaný s makadamom rôznej frakcie. Od miestnej dvojice sa dozvedáme, že lano netreba. Dobre, nechávame ho za kameňom. Pôsobia skúsene, nastupujú na ľadovec v mačkách a s paličkami. Akurát sa nám zdá, že nejdú dobrým smerom. Oni rovno hore, my pod nimi traverz šikmo. Po chvíli sa panička vezie na riti a vzápätí som ostreľovaný makadamom. Netrvalo dlho, a po pošmyknutí sa vezie už aj pánko. Prežili to a my tiež. Na konci traverzu vyzúvame mačky a nastupujeme do ferraty. To sme ešte nevedeli, že v nej budeme vyše 2 hodín.. Nastúpali sme v nej skoro 500 výškových metrov. Vazbič hovorí, že ma odferatované na pár rokov. Je to neskutočný počet navŕtaných dier a osadeného železa do dolomitického vápenca.
III.
Posledných pár sto metrov výstupu je po sutinových chodníčkoch s miernym prevýšením. Chata na vrchole je samozrejme zatvorená. Otvorenený je len dvojmiestny bivak a WC kadibudka, do ktorej by som radšej nešiel. Spravíme pár fotiek, čosi drobné zjeme a hybaj dole, bo cesta je rovnako dlhá aj dole. Po zlezení ferraty nás čaká opäť traverz ľadovca. Šikmo nadol je to ešte protivnejšie ako hore. Až na mňa poty vystupujú, ale nakoniec prekážku zdolaváme. Balíme lano spoza kameňa a zostupujeme po zväčša sutinových chodníkoch. Tesne pred koncom sme na druhej strane priehradného múru zbadali penzión, v ktorom sa svietilo. Je pár minút pred siedmou večer. Na prechod peši nebol čas. Ideme autom. O 18:58 Vazbič vysvetľuje pani, ktorá chce zamknút vchod do penziónu, že si dáme len due birra a vypijeme ich vonku. Due Birra? No no no, quatro! odpovedá Vazbič. Pani nás pustila dnu. Posedeli sme tam 3/4 hodiny, nechali tam cca 100 euro (všetko nebolo za nápoje, Peter kúpil aj tričko) a stihli sme sa zoznámiť aj s chatárom z vrcholovej chaty. Nad ránom sa len vrtíme v spacákoch, a tak okolo štvrej balíme a cez Cortinu d´Ampezzo sa vraciame domov. Myslím, že prvá alpská prvotina sa vydarila.
